Najdi v sebe silu a buď osobou, ktorou naozaj chceš byť. Túžiť po naplnenom živote a po šťastí o samo sebe nestačí. Táto kniha- článok, ponúka jednoduché a priamočiare odpovede na mnohé otázky ľudskej existencie. Vychádza z teórie Alfréda Adlera, jedného z troch velikánov psychológie 19. storočia a zachytáva poučný rozhovor medzi filozofom a neskúseným mladíkom. Mnohé problémy súvisia s medziľudskými vzťahmi. Odvaha byť neobľúbený predstavuje oslobodzujúci spôsob myslenia, vďaka ktorému môžete získať odvahu zmeniť sa a ignorovať obmedzenia, ktorými vás zaťažuje okolitý svet.

O tvojom živote sa rozhoduje tu a teraz- A. Adler/Rakúsko/;Nie je dôležité to, s čím sa človek narodil, ale čo s tou výbavou spraví; Životný štýl predstavuje spôsob, akým máme v živote sklon myslieť a konať. Adlerovská psychológia je psychlógia odvahy- za svoje nešťastie nemôžeš vyniť ani minulosť, ani prostredie, a nie je za tým ani tvoja neschopnosť. Jednoducho ti chýba odvaha, a že ti chýba odvaha byť šťastný. Maj dostatok odvahy na to, aby si si vybral nový životný štýl, a nebudeš nešťastný. Nech sa už v tvojom živote udialo čokoľvek, nemalo by to mať žiadny vplyv na to, ako budeš žiť odteraz ty, ktorý žiješ tu a teraz si tým, kto rozhoduje o tvojom živote. Áno, lebo od teraz minulosť neexistuje.

Prečo sa nemáš rád ?– Myslíš si, máš pocit, že nemáš silné stránky, že na sebe vidíš len nedostatky, ale to sú tvoje pocity. Inými slovami, máš extrémne nízke sebavedomie, a prečo si sám seba tak málo vážiš ?Všímaš si len svoje nedostatky, lebo si sa rozhodol, že sa nebudeš máť rád. A aby si to dosiahol odmietaš svoje silné stránky a sústredíš sa len na nedostatky, pochop to. Napr; Keď ma navštívila raz jedna mladá študentka, a zverila sa mi, že ju trápi strach z červenania sa a že vždy na verejnosti očervenie. Vysvetlil som jej ; pozri, vďaka svojmu strachu z červenania dokážeš prijať nespokojnosť so sebou samou, s našim okolitým svetom, či s nevydareným životom. Tvoj strach tú neschopnosť nielen spôsobuje, ale ti zároveň pomáha zmieriť ťa s ňou. Vždy treba v danej situácii priznať a nevytvárať si symtóm strachu z červenania, a takýto prístup sa nazýva; Povzbudenie; Nevyhýbaj sa podstate, byť; taký, aký si; so všetkými týmito nedostatkami je pre teba vzácna cnosť. Inými slovami, niečo čo ti nahráva do kariet. Priznaj si, že sa vo vzťahoch s druhými ľuďmi bojíš, že ťa zrania, máš hrôzu z toho, že ťa budú ignorovať pre to, aká si. Priznať si to je dobrý postoj. Nezabúdaj však, že je praktické nemožné vyhnúť sa vo vzťahoch s inými ľuďmi zraneniam. Keď s niekym nadviažeš vzťah, nevyhneš sa tomu, aby ťa do väčšej miery zranil, rovnako ako ty zraníš jeho ; Aby sa človek zbavil problémov, musel by žiť vo vesmíre celkom sám; no také čo si je nemožné.

Všetky problémy vyplývajú z medziľudských vzťahov– Pocity menejcennosti sú subjektívne domnienky- Poznáš pojem, pocit menejcennosti ? Áno poznám, napr; Keď zbadám v novinách, TV, čo si o človeku v mojom mladom veku, že je úspešný, vždy ma premôžu pocity menejcennosti. Ak vidím však nejakého kamaráta, ktorý pôsobí šťastne, v prvom momente nemám chuť to s ním osláviť, ale premôže ma pocit závisti a frustrácie, a rovnako prežívam silný pocit menejcennosti ohľadom môjho vzdelania a zamestnania. Takže; pocit menejcennosti; Je pojem, ktorý súvisí s tým, ako človek posudzuje svoju hodnotu, a je to pocit, že nemá žiadnu hodnotu, alebo že nestojí za veľa. Keď som bol mladý vadila mi výška moja 155 cm, hovoril som si ak by som mal o 10-20 cm viac bolo by to inak, a čakal by ma príjemnejší život. Kamarát sa ma spýtal; čo by si robil keby si bol vyšší; ? Vieš, máš dar, že ľudia sa pri tebe cítia uvoľnene. Je pravda, že veľký a silný muž dokáže ľudí zastrašiť už len svojimi proporciami. Na druhej strane, pri nízkych ľuďoch ako som ja, ľudia necítia až takú potrebu byť v strehu. Uvedomil som si, že nízky vzrast je vlastne pre mňa i pre okolie žiadúci. Inými slovami, došlo u mňa k transformácii hodnôt. Už sa za svoju výšku netrápim. Podstatné je, že na mojej výške 155 cm nebolo nič menejcenné. Na prvý pohľad ju človek môže pokladať za menejcennú, no v skutočnosti záleží na tom, aký význam tejto výške prisúdim ja, akú jej dám hodnotu. Lebo ak by som sa nemal s kým porovnávať, nemal by som príležitosť myslieť si, že som nízky, dokonca pri takom probléme, ako je výška, je to otázka subjektivity. Na subjektivite je dobrá vec; Umožňuje ti vybrať si, a výlučne je na mne, či budem svoju výšku vnímať ako výhodu, alebo nevýhodu, takže si môžem vybrať životný štýl, preto sa ľudia s nízkou výškou netrápte.

Komplex menejcennosti je výhovorka- Pocit menejcennosti máva každý, a na jej pocitoch nie je nič zlé. Po prvé,ľudia vstupujú do tohto sveta ako bezmocné stvorenia. A majú univerzálnu túžbu z toho bezmocného stavu uniknúť. A. Adler to nazval; snaha o nadradenosť; človek vždy dúfa, že sa zdokonalí, alebo, že sa snaží dosiahnuť ideálny stav. Jej protikladom je pocit menejcennosti. Všetci ľudia sa chcú zdokonaliť, teda sa usilujú o nadradennosť. Majú rôzne ideály a ciele, ku ktorým smerujú. Ak sa im však nepodarí svoje ideály dosiahnuť, prechovávajú u seba pocit menejcennosti, a opakujú si; Stále nie som dosť dobrý; to je komplex menejcennosti.

Život nie je súťaž– Človek má tendenciu vnímať snahu o nadradennosť. Ako túžbu byť často nadradený ľuďom, ako túžbu vyšplhať sa vyššie, hoci aj na úkor iných- ako keď niekto stúpa po schodoch a odstrkuje ostatných, aby sa dostal hore. Je to zlé. Všetci ste na tom istom ihrisku. Niektorí ľudia sa pohybujú vpred a iní postupujú vpred za nimi snaha o nadradenosť znamená postupovať vpred krok za krokom po vlastných nohách, nie súťaž, ktorej cieľom je vyniknúť nad ostatnými. Takže život nie je súťaž. Stačí sa pohybovať vpred bez toho, aby človek s kýmkoľvek súťažil. Samozrejme, že nemá dôvod porovnávať sa s ostatnými. Zdravý pocit menejcennosti nevychádza z porovnávania sa s inými, ale z porovnávanie sa so svojim ideálnym ja, každý sme iní, pohlavie, vek, vedomosti, skúsenosti, vzhľad- žiadni dvaja ľudia nie sú úplne rovnakí. Zoberme na vedomie, v pozitívnom zmysle slova, že ostatní ľudia od nás odlišní, že nie sme rovnakí, ale sme si rovní a to všetky bytosti. S dieťaťom by sa malo vždy jednať úplne úprimne, ako s rovnocennou bytosťou, a nemalo by sa zaobchádzať ako s dospelým, ani ako s dieťaťom, ale ako s ľudskou rovnocenou bytosťou.

Tvoj vzhľad trápi len teba– Keď si človek uvedomuje súťaženie, víťazstvo a prehru, nevyhnutne sa dostaví pocit menejcennosti, lebo človek sa neustále porovnáva s ostatnými a myslí si; toho človeka som porazil; či; s hentým som prehral; Z toho potom vyplýva komplex menejcennosti a nadradennosti. Čo si myslíte kým je pre teba v tej chvíli tá druhá osoba ? asi súperom ? Nie je len súperom, ani sa nenazdáš a budeš každého jedného človeka na svete vnímať ako nepriateľa. Začneš si myslieť, že ľudia na teba aj tak neustále opovržlivo hľadia a správajú sa k tebe pohŕdavo, že všetci sú nepriatelia, ktorých nikdy nesmieš podceniť, že vyčkávajú na príležitosť a bez zaváhania na teba útočia. Skrátka, že svet je hrozné miesto. Človek má pocit, že ho ostatní sledujú, posudzujú, a že na neho zaútočia napr; Sú dvaja bratia, jeden je starší, od malička vyniká v škole, v športe, poslúcha rodičov. Toho druhého mladšieho od malička neustále porovnávali so starším bratom, ktorý bol popredu a v ničom som ho nemohol poraziť,a tým rodičia mi nikdy neprejavili uznanie, nech som spravil čokoľvek, vždy sa správali ako k dieťaťu a vyčítali mi každú chybu. A tak celý život som žil s pocitom menejcennosti a dobre som si uvedomoval, že súťažim s bratom. Keď dokážeš skutočne precítiť, že; ľudia sú tvoji priatelia; Tvoj pohľad na svet sa kompletne zmení. Už ho nebudeš vnímať ako nebezpečné miesto, ani ťa nebudú sužovať zbytočne o príjemné miesto. A tvoje problémy vo vzťahoch sa dramaticky zmiernia.

Priznanie chyby nie je porážka-Ak ťa niekto vyzve na súboj a ty vycítiš, že ide o mocenský boj, čo najskôr sa stiahni z konfliktnej situácie. Neodpovedaj na jeho akciu, reakciou. Nič iné sa nedá robiť. Ovládnuť hnev znamená niečo; strpieť, že, ? miesto toho sa nauč, ako veci vykonať bez hnevu, lebo hnev je koniec koncov nástroj. Prostriedok na dosiahnutie cieľa- Pochop, že hnev je spôsob komunikácie a komunikovať možno aj bez hnevu. Na vyjadrenie myšlienok a zámerov, tiež na dosiahnutie prijatia nepotrebujeme hnev. Ak to zažiješ a pochopíš, emócia hnevu sama postupne mizne. Prchkí ľudia nie sú výbušní- len nevedia, že existujú efektívnejšie komunikačné nástroje než hnev. Preto ľudia vravievajú; jednoducho som vybuchol; Využívame hnev ako nástroj komunikácie. Ešte jedna vec k mocenskému boju-nech si akokoľvek presvedčený o svojej pravde, vždy sa snaž toho druhého nekritizovať. To je vzťahová pasca, do ktorej padnú mnohí ľudia. V momente, keď vo vzťahu dospeješ k presvedčeniu, že máš pravdu, a vstúpil si do mocenského boja; Ja mám pravdu, a ty sa mýliš; napokom sa to pretaví do súťaženia a ty si povieš; toto musím vyhrať; Je to boj o moc ako vyšitý. Mnohí ľudia sa však vrhnú do boja o moc a snažia sa druhých si podrobiť. Preto vnímajú; Priznanie chyby; ako; Priznanie porážky; Uznanie vlastnej chyby, ospravedlnenie sa odstúpenie z boja o moc- nič z toho nie je porážka.

Červená nitka a pevné reťazce– Z oblasti lásky, poznáme dve štádie; Prvé tvoria vzťahy, ktoré poznáme ako milostné, a druhé vzťahy s rodinou, osobitné vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Úlohy z oblasti lásky sú najzložitejšie. Keď sa priateľstvo zmení na lásku, prejavy a správanie, ktoré boli dovolené. Medzi priateľmi, už medzi milencami dovolené nie sú. Napr; sa už nemôžu stýkať vždy s priateľmi opačného pohlavia, v niektorých prípadoch vyvolá žiarlivosť už telefonát opačného pohlavia. Taký malý je odstup a taký hlboký je vzťah. Ak je človek šťastný, treba sa tomu tešiť. To je láska. Vzťahy, v ktorých sa ľudia navzájom obmedzujú, sa napokom rozpadnú. Vzťah v ktorom sa partneri cítia byť potláčaní a nesprávajú sa prirodzene, nemožno nazvať láskou, dokonca ani keď v ňom je vášeň. Ak si človek myslí; Vždy, keď som s týmto človekom, môžem sa správať úplne slobodne môže zažívať skutočnú lásku. Obmedzovanie je na druhej strane prejavom snahy partnera ovládať a vychádza z pocitu nedôvery; Ak chcú spolu dvaja ľudia vychádzať, musia sa k sebe správať ako rovný k rovnému. V milostných a manželských vzťahoch však existuje aj možnosť rozchodu. Dokonca aj dlhoroční manželia sa môžu rozísť, ak je zotrvanie vo vzťahu bolestné. Vo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom to však principiálne nie je možné. Ak romantická láska predstavuje vzťah spojený červenou nitkou, tak vzťah medzi rodičom a dieťaťom je spútaný pevnou reťazou. A ty máš len nožničky. To je na vzťahu medzi rodičom a dieťaťom také ťažké nech už je vzťah akokoľvek skľučujúci, nesmieš si zakrývať oči pred tým, čo treba spraviť, ani to odkôladať. Aj keď by si ho napokom odstrihol nožničkami, najprv sa mu musíš postaviť čelom. Najhoršie je nechať veci tak, ako sú.

Neži preto, aby si plnil očakávania iných- Uznanie od druhých rozhodne človeka teší. No bolo by nesprávne tvrdiť, že je absolutne nevyhnutné. Za čo vlastne človek čaká uznanie ? alebo presnejšie- prečo človek túži po pochvale od druhých ? Práve vďaka uznaniu od druhých človek a človek skutočne cíti, že má hodnotu. Vďaka nemu sa môže zbaviť pocitu menejcennosti. Začne si veriť, prečo ľudia hľadajú stále uznanie od druhých ? V mnohých prípadoch je za tým vplyv výchovy založenej na odmene a treste. Ak sa človek správa patrične, pochvália ho. Ak sa správa nepatrične, potrestajú ho. Adler výchovu založenú na odmene a treste tvrdo kritizoval. Vedie k pomýlenému životnému štýlu založenom na princípe a; Ak ma niekto nepochváli, nebudem sa patrične správať; a ak ma nikto však nepotrestá, môžem sa správať aj nepatrične; Nežijeme však preto, aby sme plnili očakávania druhých; ak nežiješ svoj život pre seba, tak kto ho potom bude žiť za teba ? Máš len svoj vlastný život, a samozrejme, že ho žiješ pre seba. Napokom aj tak v živote myslíme na svoje; Ja;

Čo je skutočná sloboda- ;Neexistuje človek, ktorý by chcel byť neobľúbený; Chcieť byť obľúbený je úplne prirodzená túžba a pud. Kant, velikán modernej filozofie, túto túžbu nazval; Sklon; Áno, je to inštiktívna, impulzívna túžba. Bolo by však nesprávne si myslieť, že sloboda znamená žiť ako balvan valiaci sa z kopca a dovoliť takýmto sklonom, túžbam, alebo pudom, aby nás nasmerovali kamkoľvek. Pri takom spôsobe života sa človek len stáva otrokom svojich túžob a pudov. Skutočná sloboda skôr naše valiace sa Ja tlačí nahor. Predstav si, že by som mal pred sebou dve možnosti- život, v ktorom by ma mali všetci radi, alebo život, v ktorom by ma niektorí radi nemali, a povedali mi, že si mám vybrať jednu z nich. Ja by som si vybral druhú možnosť. Radšej ako sa trápiť tým, čo si o mne myslia ostatní, chcem žiť vlastný život. To znamená, že chcem žiť v slobode. Nechcieť byť neobľúbený je pravdepodobne  moja úloha, ale to, či ma ten, či onen človek nemá rád, to je už jeho úloha. Odvaha byť šťastný zahŕňa aj odvahu byť neobľúbený. Ak ju získaš, tvoje vzťahy s ostatnými sa okamžite odľahčia.

Nie si pupok sveta- Každý z nás je členom nejakého spoločenstva a tam patríme. Pocit, že má človek v rámci spoločenstva vlastné bezpečné miesto, že niekam patrí aže je; Dobré tu byť; To sú základné ľudské túžby, či už ide o školu, prácu, priateľstva, o lásku, alebo manželstvo. To všetko je spojené s hľadaním miest a vzťahov, v ktorých sa človek cíti dobre. Hlavnou postavou tvojho života však je tvoje; Ja; nie je to však nič zlé, no; Ja; nie som stredom sveta hoci je; Ja; je hlavná postava života, nie je nič viac ako člen spoločenstva a časť celku. Ľudia, ktorí sa zaujímaju len o seba si myslia, že sú pupkom sveta. Ostatných ľudí vnímajú len ako; ľudí; ktorí pre mňa niečo urobia. Sú takmer presvedčení, že všetci sú tu len pre to, aby im slúžili a uprednostnili ich pocity. Myslia len na jedno; čo mi tento človek dá ? Také očakávanie však nebude naplnené pri každej príležitosti, lebo ostatní ľudia nežijú pre to, aby naplnili tvoje veľké očakávania. Keď sa ich očakávania nenaplnia, sú hlboko rozčarovaní a smrtelne urazení. Cítia sa byť dotknutí a myslia si; ten človek pre mňa nič neurobil a sklamal ma, už nie je môj kamarát, je môj priateľ. Ľudia, ktorí sa považujú za pupok sveta, si nikdy dlho neudržia priateľov. Človek musí stáť na vlastných nohách a sám byť aktívny v úlohách medziľudských vzťahov. Nemá si hovoriť; čo mi ten človek dá ? ale; čo môžem dať tomuto človeku Ja; To je oddanosť spoločenstvu.

Nekarhaj ani nechváľ– Ako je oddeľovanie úloh prepojené s dobrými vzťahmi ? teda ako súvisi s budovaním vzťahov, v ktorých dokážeme spolupracovať a konať vo vzájomnej harmónii ? To nás privádza ku konceptu; Horizontálneho vzťahu; /pozeranie z hora/Vzťah rodiča a dieťaťa, pri výchove detí je možno zvažovať dva prístupy; Jednak výchovu karhaním a jednak výchovú chválením; Ani fyzické tresty, ktoré samozrejme, neprichádzajú do úvahy a karhanie je tiež neprípustné. Človek nesmie chváliť ani karhať ! Čo je akt pochvaly ? Predstav si, že by si niečo povedal a ja by som na to reagoval slovami; Skvelá práca; nevyzneli by tieto slová tak trochu čudne ? Áno, pochvala v sebe zahŕňa aspekt; Posudzovania; zo strany osoby, ktorá je schopná, nad osobou,ktorá nie je schopná; Matka chváli svoje dieťa, pri večeri, keď jej pomohlo; ty si taký dobrý pomocník; No keď to isté urobí manžel, určite to jemu nepovie. Keď matka chváli dieťa; skvelá práca, alebo ti to ide; Podvedome vytvára hierarchický vzťah- keď človek však toho druhého chváli, jeho cieľom je; Manipulovať niekoho, kto je menej schopný než on; Nerobí to z vďaky, alebo z úcty. Adlerovská psychlógia zastáva názor, že všetky vzťahy by mali byť horizontálne, a to rovní, teda horizontální. Niektorí muži napr; urážajú svoje manželky, ktoré vykonávajú všetky domáce práce, poznámkami typu; nezarábaš peniaze, takže buď ticho; alebo vďaka mne je jedlo na stole; máš všetko čo potrebuješ, tak na čo sa sťažuješ ? to je absolutne nehanebné. Takéto prejavy finančnej nadradenosti a pod. Nemajú s hodnotou človeka žiadnu súvislosť. Muž vo firme a matka na plný úväzok majú síce odlišné pracoviská a roly, no sú si  naozaj rovní, ale nie rovnakí. Muži vnímajú medziľudské vzťahy ako vertikálne/zhora/a boja sa, že sa na nich ženy budú pozerať zhora to znamená, že majú v sebe skrytý intenzívny pocit menejcennosti.