Tento článok je vypísaný z knihy- Deti Svetla– A je skôr pre duchovne založených ľudí, aj pre ľudí, ktorí majú radi históriu- V každom čase, a možno dnes ešte väčšmi, zasahujú svedectvá viery, a nie teória o viere. Chcú poznať tých, ktorí- každým spôsobom- nasledovali Ježiša. Aj vychovávateľská prax dokazuje tisícročia potvrdenú pravdu, že deti vychovávame predovšetkým vlastným príkladom. Márne by sme mladým ľuďom dohovárali, že majú byť dobrí, láskaví, trpezliví, zbožní, keď by sme aspoň trochu aj my sami dané cnosti nežili. Veľmi nápomocné pri výchove sú nám rodičom, starým rodičom, učiteľom, vychovávateľom, ale aj kňazom, práve príkladné životy svätcov a svätíc. Pomáhajú nám objavovať vždy nanovo krásu evanjeliového života. Veď aj nejeden z nás po prečítaní takého životopisu úplne zmenil svoj pohľad na život a rozhodol sa vyrovnať krivolaké cestičky svojho života. V tejto knihe, článku, tu autor predstavuje viaceré svätice a svätcov, z celej Európy, a to netradičným spôsobom; zameral sa na ich detstvo a mladosť. Vtiahne nás do deja a blízkosti jednotlivých postáv. Na výstižných epizódach z ich životov vykresľuje charakter, túžby a ciele mladých ľudí, budúcich svätíc a svätcov. Pri každom nám opisuje jeho cestu k bohu a neboli to priame cesty. Mnoho ráz museli zápasiť s ťažkými prekážkami ako bolo nepochopenie, odmietnutie, chudoba, ale i vnútorné bude proti pokušeniam sveta i žiadostiam vlastného tela. Títo svätci a svätice našli zmysel svojho života a nastúpili na nekompromisnú cestu k Bohu. Žili v rôznych storočiach, vo veľmi odlišných politických, spoločenských i rodinných pomeroch, a predsa výsledok ich hľadania bol u každého rovnaký; V živote s Bohom našli lásku, šťastie, radosť a pokoj; – Najpodstatnejšie atribúty šťastného života už tu na zemi, po ktorom túžil, túži a bude túžiť každý človek. Táto kniha, článok dáva nádej, že ak s úprimným srdcom hľadáme Boha, nájdeme ho i v dnešnej uponáhľanej dobe v európskej spoločnosti.

Dievča z Tagastu- Monika/332- 387/Verná slúžka- Felicitas sa starala o dievčatko Moniku od mala, učila ju o kresťanstve. Keď už Monika mala sedem rokov, tak sa zaujímala o anjelov, Boha, o mučeníkov, ako jej to vždy večer rozprávala slúžka Felicitas. Keď je raz vpletala do vlasov venček z červených kvetov, tak sa jej Monika pýtala, či mučeníci majú tiež červené vence, áno, môj miláčik, určite to tak bude. Vieš moja Felicitas, aj ja by som rada zomrela pre Krista, a potom by som sa stala veľkou sväticou a ty by sa ku mne modlila, áno, ale človek môže žiť aj pre Krista Monika, povedal jej slúžka. O niekoľko týždňov verná slúžka zomrela a pre Moniku to bolo veľké nešťastie, s ktorou si rozumela a bolo jej s ňou dobre. Monika rástla, chodila s rodičmi do Božieho chrámu. Keď mala 17 rokov, tak jej začal dvoriť mladý muž Patricius, ktorý už bol členom obecnej rady, ale bol pohan, a chcel si Moniku zobrať za manželku. Naša cirkev však nezakazuje manželstvo s pohanom, ak ten súhlasí s kresťanskou výchovou svojich detí a Patricius súhlasil a aj jej rodičia. Pár dní pred svadbou sa Monike prisnil sen so slúžkou Felicitas, ktorá jej povedala; ach dieťa moje, ten venček ti pripravila Božia milosť; Je to venček tvojho života, plný krásnych kvetov, ale aj ťažkých obetí. Dala si sa na krásnu ťažkú cestu, no na konci života ju však budeš blahorečiť napriek všetkému utrpeniu. Mala troch chlapcov, jej prvorodený syn Augustín jej spôsobil veľa bolestí, tak isto i jej manžel, ktorý mal neskoršie, ako sa ukázalo hrubú povahu, no ona statočne a trpezlivo znášala jeho chyby. Keď v 55. rokoch jej života zomierala, veľmi sa modlila, aby jej syn a manžel Patricius obrátili a aj sa tak po jej smrti stalo, a prosila ich iba o jedno, spomeňte si na mňa pri Božom oltári, kdekoľvek budete, a modlite sa k Bohu.

Dievča s mŕtvymi očami- Otília/8. storočie/Divoký vojvoda; Diabol z Hohenburgu; tak nazývali sedliaci svojho vojvodu zo zámku. Nemohol mať potomka, stal sa z neho zlostný tyran, ktorý zabúdal na miernosť a právo a v pití hľadal zabudnutie. Po rokoch sa stalo niečo neočakávaného, jeho manželka ostala v požehnanom stave, a čakal, že to bude syn. Avšak sa narodilo zdravé, krásne diečatko. vojvoda sa s tým ťažko vyrovnával, že má dievča, a ak mu manželka neskoršie povedala, že Otílii bolo od narodenia odopreté svetlo očí, že je slepá, tak prosila vojvodu, že si zaslúži celú našu lásku a súcit. Nechcem ju, vyskočil vojvoda, a zavolal osobného lovca, povedal mu; vezmi to slepé faganča a skántri ho, hoď ho vlkom, alebo hoď ho do rieky Rýn, a daj mi správu, že je mŕtve. No lovec bol dobrý človek, tiež mal deti,  a šiel z vojvodkyňou, tá vyhŕkla; mohol by si si špiniť ruky takým strašným zločinom a zabiť úbohé dieťa ? Ale ja sa bojím, že sa mi vojvoda pomstí na mojej rodine. Prosím ťa zober dieťa a zanes ho do Franského kláštora v Balme, dám ti dopis pre mníšky, oni ho tam vychovajú, a vojvodovi povedz , že už nežije. A tak malá Otília vyrastala medzi žiačkami a novickami. Keď už bola väčšia pýtala sa, čo sú jej rodičia, a vôbec, mali ma radi ? Mníška povedala áno mama ťa má strašne rada a máš brata Huga, tiež ťa má rád. V Bohu sa modlila každý deň, aby ich Boh požehnal, môjho otca, mamu a brata. Vždy sa modlievala, aby ich videla, a keď Otília mala 15 rokov stal sa zázrak, práve keď mala byť pokrstená, tak naraz povedala; Ó môj Bože; myslím, že vidím. Och, aká je to nádhera. V ten deň predstavená kláštora poslala správu vojvodkyni, ktorá od radosti vykríkla, keď počula správu. Ale povedala to len synovi Hugovi. Ten okamžite v sprievode šiel po svoju sestričku a priviedol ju na zámok. Vojvoda, keď to počul bol nazlostený,, Otília sa rozbehla naproti otcovi, ktorý ju drsne odsotil, spamätaj sa otec, vykríkol Hugo; veď je to tvoja dcéra, no otec vytiahol z pošvy kord, chcel sa vrhnúť na Otíliu, no Hugo sa postavil pred milovanú sestru, a otec zasiahol svojho syna, dediča, ktorý mu zomrel v náručí. Keď Hugo zomieral stihol povedať; nepomsti sa otec Otílii za to, čo si mi urobil; Stratil som syna kričal; kvôli nej som ho stratil, berte mi ju z očí; Mala som ťa radšej nechať v kláštore; nie mama; zostanem tu. A, čo tvoj otec, je schopný všetkého; A ty máš s ním súcit, ; ty, ktorú chcel dva razy zabiť ? Iba mi ho je ľúto, mama; Budem tu ako slúžka. Otília strávila mnohé roky medzi služobníctvom, iba občas sa zdržiavala, keď jej otec bol na poľovačke pri mame. Jej matka chorľavela, tak dala zavolať Otíliu a povedala jej; Dieťa moje, čoskoro odídem na večnosť, a ešte raz ťa prosím, vráť sa do kláštora, keď už tu nebudem. Nie mama; nemôžem nechať otca tu samého; Tak dobre, zverujem ťa teda pod ochranu pána Boha, moje úbohé dieťa; a vydýchla naposledy. Po pohrebe sa vojvoda na dlhý čas utiahol, a jedného dňa dal zavolať sluhu, aby mu priviedol dcéru Otíliu, vedel, že je slúžka. Keď vstúpila do komnaty, kde bol otec, tak on vstal a šiel jej oproti a povedal jej; Môžeš mi odpustiť Otília ?; Ona mu odpovedala; Áno otec; Pri otcovi chcela zostať, kým nezavrie oči. No po čase sa vojvoda rozhodol, že Otília sa vydá, a bude mať vnukov, ale Otília otcovi povedala, ja som sa rozhodla, že budem do poslednej chvíle s tebou otec, a potom však už nebudem patriť tomuto svetu, ale jedine Kristovi a vrátim sa do kláštora; Chcem, pretože to chce Boh; Nie, vydáš sa, je to moje posledné slovo. Otília sa však znovu obliekla do šiat slúžky a odišla, schovala sa v akejsi pustovni. Keď sa otec dozvedel, že odišla, dal ju hľadať a našiel hu, prijal ju bez hnevu; Prestal som dieťa moje, stavať svoju vôľu proti vôle Božej; Som už starý a preto ti dávam zámok Hohenburg. Urob z neho, ak chceš aj kláštor, len ma nechaj zomrieť v jeho mieri a v tvojej blízkosti. A starý vojvodský zámok sa premenil na ženský kláštor, kde Otília s mníškami žila v pokore svojho srdca slúžila Bohu.

Nositeľka Božieho svetla- Hildigarda z Bingenu/1098-1179/-Medzi svetlom a tmou- Hildegarda sa narodila v blízkosti mesta Alzey, v slnečnom údolí rieky Rýn na dvore panstva Bermesheimu. Rodisko dieťaťa stálo medzi svetlom a temnotou. Svetlo a tma sa zrážali v čase. Občianske vojny pustošili peknú prekvitajúcu krajinu. Vlastný syn často dvíhal päsť proti nešťastnému otcovi. Hildigarda rástla a počúvala svetlé a temné povesti a príhody pri priadkach či česaní ľanu. Tisíc raz jasnejšie a krajšie bolo to, čo rozprávala jej matka Mechtilda o dieťati v jasličkách, rozprávala aj o zatmení nad Golgotou a Hildigardino vnímavé srdce sa chvelo a zavierala oči. Hildigarda veľmi ochorela, vädla ako kvetina, ktorej chýba slnko. vtedy prišla na panstvo Jutta z domu grófa zo Sponaheimu, s neterou tiež menom Jutta a chcela založiť, postaviť pustovňu, aby sa v jej tichu mohli celkom oddať službe Bohu. Hildigarda povedala, že chce slúžiť Bohu, ja som ho videla; bol ako oblak prežiarený leskom slnečného zlata. Otec hovoril Jutte; vidí neobyčajné veci, ktoré sú nám smrteľníkom neprípustné; Občas rozpráva o veciach, ktoré sa ešte len stanú, ktoré sa až neskôr potvrdia ako skutočné. Pripadá nám to tak, akoby Boh žiadal od nás dieťa, ktoré sme mu pri narodení zasvätili. Povedala mama; Ak niekto daruje dieťa Bohu, nestráca ho zachová na všetky časy na večnosť. A tak sa stalo, že sa Hildigarda s Juttou, neterou presťahovali do novej pustovne. Vo všetkom stvorenom videla stopu lásky, všetko stvorené chce chváliť stvoriteľa. Jeho nemá radosť prehovorí našimi ústami a premenami pred Bohom hovorila žiačkam čo vyučovala. Do konca života 81. rokov,  učila a žila v kláštore.

Anjel na Wartburgu- Alžbeta Durínska/1207-1231/Na Wartburgu nad strechami Durínskeho mesta Eisenachu grófa Hermana a manželky Sofie, kde mali syna Ludwiga. Keď mal 11 rokov, prišla do panstva 4.ročná Alžbeta, dcéra Uhorského kráľa Ondreja a jeho manželky Gertrúdy, ktorí už v kolíske zasnúbili s Ludwigom. Ten sa jej po príchode uklonil; moja mame má plavé vlasy a modré oči ako ty Ludwig, povedala Alžbeta, preto ťa budem mať rada, aj ja teba povedal Ludwig. Takto obaja rástli, gróf Herman si ju obľúbil, lebo Alžbeta bola ozajstným dieťaťom slnka. Mala slúžku Adelheid, ktorá ju vychovávala, raz sa pýtala; Prečo nemám mamu, Adelheid ? Veď ty máš mamu, jedného dňa príde a privinie ťa do náručia, neplač. Denne chodila do kaplnky, tam kľačala, spínala ruky a vedela, že tu prebýva spasiteľ, zázračne cítila jeho blízkosť. Jej srdce hľadajúce útechu zakaždým naplnil veľký pokoj, ale stále chcela počuť o Ježišovi, prečo ho ukrižovali. Adelheid jej vysvetľovala prečo, lebo trpí za všetkých a volá po láske a zľutovaní. Otvor uši a budeš počuť jeho hlas. Takto ho môžeš snímať z kríža bolestí. Vtedy začala tušiť, že v chudobných a núdzi ju volá pán Boh. Stále čakala kedy príde jej mama, až prišla správa z Uhorska, že jej mamu zabili, dopichali dýkami, hrad zapálil a jej bratov Belu a Kolomana však zachránili. Alžbeta povedala; teraz som aj ja na kríži; Nakoniec Ludwig a Alžbeta dospeli a aj sa zobrali. Korunovali ju za grófku Hesenska Durínska. V tej chvíli iba Boh vedel, koľko tŕňov sa skrýva pod jej čelenkou.

Kvet nevinnosti- Mária Gorettiová/1890-1902/Nový domov-Keď matka Assunta Goretiová a jej deti šli okolo mora, mama im hovorila, vždy využívala príležitosť, aby poučila svoje deti; Aký pekný svet stvoril Boh; Tak ako slnko svieti na vodu, presne tak osvetľuje Božia láska naše srdcia. A keď sú dosť čisté, žiaria tak ako more. Marietta, ako ju všetci volali a spýtala sa matky; Aj moje srdce ? áno Marietta, vtedy mala iba 6. rokov a po prvý raz zatúžila po čistote srdca. Totiž šli do Ríma, pozrieť si Vatikán a pápeža, nakoniec ostali v Ríme, ubytovali sa neďaleko Ríma, u statkára, kde otec pracoval za malý plat, takže rodina žila vo veľkej biede a chudobe. Keď mala 9. rokov nasťahovali sa k nim vdovec Serenelli so svojimi synmi Vincezmom a Alessandrom. Ich otec bol panovačný a zákerný. Keď Mariettin otec dostal maláriu, týfus, k tomu zápal pľúc, pomaly zomieral, Mária sa modlievala ruženec a prosila pannu Máriu, aby pomohla jej otcovi. nakoniec, ale aj tak v 41 rokoch zomrel. Starý Serenelli hľadal príležitosť ako dostať mamu Márie. Nie len on aj jeho syn Alessandro, ktorý bol starší ako Mária, ktorému chýbala matkina láska, a ako to videl u otca, tak začal robiť to isté. Keď do Alessandrovej duše vstúpil zlý duch, začal si dovoľovať do Márii. Veď mám len 11.rokov Allesandro, som ešte dieťa, a si taký zlý. Ježiš prišiel na svet, aby ľudí zachránil od hriechov; prestaň hrešiť; No Allesandro čakal na svoju príležitosť, hodil sa na dievča a chcel ju znásilniť; nie, nie; kričala Mária; Boh to nechce, radšej zomriem, bránila sa. Keď to urobíš pôjdeš do pekla. Smial sa a on stupňoval svoju zúrivosť, keď sa Mária už zúfala, kričala o pomoc, zobral šidlo a bodol ju do brucha, a bodal ako šialený. Maria zdvihla ruky a prosila; Ó Bože, Ó Bože. zomriem, mama. Potom ušiel, ale chytili ho. Máriu operovali, ale už jej nepomohli, a keď prišiel kňaz, aby jej dal pomazanie, sa jej spýtal; Marietta; Chceš odpustiť Alessandrovi z lásky k Ježišovi ? Áno povedala; Odpúšťam mu a chcem ho mať pri sebe v nebi; a zomrela. Keď sa Alessandro vrátil z väzenia po 30 rokoch, tak sa úplne obrátil, a tým sa Mariettina prosba splnila. V jeho vnútri sa niečo pohlo, a to túžbe po  Bohu. Mária Gorethiová bola blahoslavená 24.6.1950 a pápež Pius x- ju vyhlásil za svätú.

Svätá nevesta– Terézia od dieťaťa Ježiša a svätej tváre– 1873-1897- Matka- Ludwig Martin, hodinár z Lisieux cestovali vo vlaku s dvoma dcérami na púť do večného mesta Rím; Aké krásne, pozri, otec, aké je to krásne; volá 14. ročné dievča Terezka. S nimi sedel v kupé nevrlý pán Bethin, ktorý pochádzal z toho istého mestečka Normandie, ako oni. Čo je na tom pekné odvrkol, keď ma trápi pečeň, ale pán sused, veď Terezka je ešte len dieťa, ona to vníma inak ako vy. Jej matka bola energická, pobožná žena, ona ich učila ku kráse, a mama jej zomrela, keď mala 4. roky. Pani Zelie Martinová vychovala v hlbokej úprimnej zbožnosti päť dcér, ktoré jej Boh zveril, ako vzal do neba, ostatné 4. deti, Dvoch chlapcov a dve dievčatá. vkladala im do úst prvé modlitbičky, učila ich milovať Boha a svätých z celého srdca, a strániť sa aj toho najmenšieho pochybenia. Najviac k srdcu matkine ponaučenia zobrala práve Terezka. Presťahovali sa do Lisieux/Fr/Deti s s otcom chodili  pravidelne do kostola. Terezka mala veľmi rada o tri roky staršiu sestru Pauline, ktorá sa rozhodla odísť do Karmelu/kláštor/ a obliecť si rúcho Božej snúbenice. Keď sa milovaná sestra Pauline s domovom v októbri, Terezke pukalo srdce a vážne ochorela. Až do jari trvali príšerné muky úbohého dievčatka, ktorej sa dostalo zázračnej pomoci od matky božej. Po toľkých útrap sa priblížila priblížila hodina vrcholného šťastia, Terezka pristúpila k svätému prijímaniu. Štyri roky po Pauline si aj ďalšia sestra Mária zvolila cestu do Karmelu. Nakoniec, keď Terezka dovŕšila 15 rokov, tiež odišla za sestrami do Karmelu, hoci povolenie jej musel požehnať biskup, lebo bola ešte veľmi mladá. Keď prichádzali pred bránu kláštora, tak sa dievčatko Terezka vrhne na kolená a Ludwig Martin položí ruku na temeno svojej milovanej dcérky a požehná ju. Boh naplní jej srdiečko povolanej nekonečnou blaženosťou. Nie je však ušetrená ani ťažkého utrpenia choroby a nesmierne súženia postihnú sestru Terezku, ktorá v kláštore dostane meno Terézia od dieťaťa Ježiša. Ona však znáša aj to najhoršie s hrdinskou a radosťou, že jej duša môže prinášať pánovi a ženíchovi také hojné obety. Pri každej trýzni sa zračil na jej tvári tichý úsmev, ktorý jej nikdy neschádzal z pier a vždy hovorila ; Neplačte nado mnou; utešovala svoje sestry mníšky, keď o 9 rokov neskôr súcitne stáli pri jej posteli; Až prídem do neba, spustím na zem dážď ruží; Bože môj milujem ťa; To bol posledný povzdych Terezky. Potom večná láska prijala čistú dušu Božej snúbenice do svojich rúk. Cirkev pozdvihla Terezku k zástupu svojich svätých 17.5.1925. Od vtedy pršia stále z neba ruže milosti, ktoré svätá Terezka vyprosuje od spasiteľa do temnoty sveta, mala iba 24 rokov.

Okrem týchto svätíc, boli ďalšie svätice, aj u nás ,Sk,  bola blahoslavená Aňka Kolesárová, v Čechách, Anežka Premyslovna, František z Assisi, Don Ján Bosco, a ďalší svätci.