Článok z knihy Nemeckého autora je skôr pre ľudí, ktorí sú duchovne zmýšľajúci- Byť doma– Tu sa môžem vyzuť, odložiť všetky pracovné povinnosti, byť taký, aký skutočne som. Nechám sa občerstviť trochou pokoja, slobody, lásky. Po tomto túži každý človek. Mnohí sa však necítia doma, ani keď sú doma. Čo je to vlastne domov ? Prečo ho potrebujeme ? A čo presne znamená; Byť doma; Z. Heyes poukazuje na spôsoby, ako môže človek, vystavený zmenám dnešných čias, nájsť svoj domov. V sebe a v Bohu. Dáva nám podnety a pozýva nás, aby každý deň pomocou praktických cvičení prebral zodpovednosť za svoju dušu.

; Kde bývaš; ? Kam ideš, keď povieš, že ideš domov ? Táto veta sa objavila na propagačnom plagáte, a položil som si otázku, prečo si divadlo robí reklamu práve takouto vetou. Avšak nepriamo v nej totiž zaznievalo; Keď sa chceš cítiť ako doma, choď do divadla; alebo; Keď ideš do divadla, prídeš vlastne domov; Nakoniec mi to pripadalo logické a pochopiteľné; Keď sa vyberiete do divadla, zvyčajne nejdeme sami. Vezmeme si so sebou rodinu, partnera, či partnerku, dobrých priateľov. Stretneme sa o čosi skôr, zájdeme si spolu na pohárik, či kávu a užívame si príjemný večer. Po predstavení zostaneme ešte nejaký čas spolu a dojmy necháme doznieť pri dobrej večeri, či pohári vínka. Všetky tieto situácie sa potom určite zhodujú s predstavou o domove; Je to miesto kde sme spolu s rodinou, či s partnerom, kam si pozývame priateľov a kde s nimi trávime čas.  Nie sme tu sami, a hoci by nám aj práve nebolo najlepšie, cítime sa prijatí a v bezpečí. Skrátka a dobre; Doma zabúdame na starosti všedného dňa a užívame si spoločnosť milých ľudí.

Kam to vlastne človek ide keď ide domov– No konečne pokoj, poviete si namáhavý deň je za nami, pracovné záležitosti vybavené, o deti je postarané. Kým sa skončí deň, človek má trošku času pre seba. Vypne, pohodlne sa usadí, utriedi si myšlienky, začíta sa do dobrej knihy, vybaví si v predstavách uplynulé hodiny.  Jednoducho; Celkom si spočiniete v sebe; Vám sa pri tejto otázke môžu zaiste vybaviť vlastné myšlienky, pocity a skúsenosti. Možno si pri tom spomeniete na detstvo; Vôňu čerstvého koláča, hry v záhrade, na lúke, či ihrisku… Ježišovi raz položili podobnú otázku. Jeden z učeníkov sa ho opýtal; Kde bývaš ?, čo inými slovami znamenalo; Kde si doma ? a Ježiš dáva prekvapujúcu odpoveď; Poďte a uvidíte; Tým, čo sa ho pýtali, nedáva adresu, namiesto toho ich pozýva, aby šli s ním a pozreli sa. Pozýva ich- tak povediac- na objavnú cestu. Jeho sprievodcovia na nej odhalia niečo udivujúce; Žiadna veľká vila, dom, nijaká manželka a ani rodina. Namiesto toho vyjadrenia ako; Nemám miesta, kdeby som hlavu sklonil; Ale veď predsa ak vychádzame z predošlého uvažovania. Domov charakterizuje práve to, že človek vie kde má posteľ, kde sa cíti dobre a slobodne, kam sa môže utiahnuť, kde nachádza bezpečie pri milovaných ľuďoch. Ježiš mal len jeden domov; Boha, svojho otca; Nazýval ho láskyplne-Ocko- Videl ho všade; V ľuďoch, v prírode, v osamelej nočnej modlitbe na vrchu, takže; Ježiš bol doma sám v sebe; spočíval sám v sebe, v láskyplnom vzťahu s Bohom. A to isté si želáme aj my sami pre seba; Spočívať v sebe, nájsť v sebe domov; bez ohľadu na to, aké nepokojné časy sú okolo nás. Je toho toľko, čo nás vyvádza z rovnováhy, a každý deň nám ukazuje, aký krehký je náš pozemský život. Mnohí ľudia dnes zažívajú skúsenosť, o ktorej hovoril Ježiš; Vedia síce, kde večer klonia hlavu, ale neraz musia ráno po prebudení rozmýšľať, v akom meste, či v štáte sa práve nachádzajú a čia je tá posteľ v ktorej ležia. Často sú na cestách a cítia sa v pravom zmysle ako bezdomovci. Dôvodom tejto situácie je fakt, že v pracovnej sfére sa od nich očakáva vysoká flexibilita, ktorá môže prinášať časté sťahovanie, zmenu pracoviska, veľa služobných ciest po celej zemeguli. Aj toto človeku bráni žiť, usadiť sa na jednom mieste, a u mnohých ľudí vyvoláva pocit straty domova a vykorenenie. Ďalším dôvodom prečo sa ľudia nemôžu nikde usadiť, sú vzťahy na diaľku vynútené flexibilitou. Hľadajte spôsoby, aby ste našli pokoj, domov a bezpečie, aby sa v ňom ukotvili, aby ste objavili a rozvíjali svoju dôstojnosť prijatého do božieho života.

Doma ? Slovo domov má silný emocionálny náboj. Každému človeku sa sním spájajú pocity, vône, ľudia, spomienky. Spomíname najskôr na detstvo, rodičovský dom, byt, na svoj pôvodný domov. Vždy keď sa vraciame z nejakej dlhšej cesty a blížime sa k domovu, vždy zažívame radostný pocit. Hovoríme si; Už o chvíľu budeme doma; Toto slovo a miesto, ktoré sa s ním spája, vyvoláva vždy pocit tepla a istoty, že sa ocitneme medzi známymi stenami, že budeme spať vo svojej posteli, že stretneme priateľov- skrátka, že sa zasa budeme cítiť bezpečne a dobre. Všetky spomienky, keď ako dieťa navštevujete starých rodičov si dlho budete pamätať, aj keď budete mať vlastnú rodinu, ak sa vyberiete sa za svojimi rodičmi povedia; Ideme domov; Prirodzene nemožno zamlčať ani ťažké skúsenosti a boľavé spomienky, ktoré sa niektorým ľuďom môžu viazať na domov. Patrí k nim skúsenosť chýbajúcej istoty, situácie, keď museli ako deti predčasne dospieť a prebrať zodpovednosť a ich detstvo trvalo len krátko, alebo nebolo vôbec, keď boli v rodine veľké materiálne, či finančné problémy, hádky medzi rodičmi, alebo, aby deti žili pod tlakom, ktorý vedome, či nevedome vytvárali rodičia, keď žiadali od detí, aby boli podľa ich predstav, nerešpektujúcich ich vlastnú osobnosť. O to väčšia bude o týchto ľudí túžba po domove. Každý v sebe nosí túžbu po mieste, kde sa môže cítiť dobre, kde je prijatý, milovaný, kde si ho vážia. Zrejme takto si väčšina ľudí predstavujú domov. A tiež sa tým nemyslí len miesto, kde sme vyrástli a prežili svoje pekné detstvo, ale aj miesto, kde žijeme v súčasnosti so svojou rodinou, či sami. Domov si pozývame priateľov a ľudí, ktorých máte radi a v ich spoločnosti sa nemusíme pretvarovať, môže byť taký, aký som. Doma sme – niekedy v pravom zmysle slova- bez líčidiel, ľudia sú v domácom oblečení, na gauči pred televízorom, pri sporáku, pri práčke- kdekoľvek a akokoľvek. Tu môžem byť sám sebou, a tu mám aj svoje obľúbené miesto, svoju deku do ktorej sa môžeme zakrútiť. Tu nemusím byť stále silný, ale môžem si tak dovoliť ukázať svoju slabosť a poprosiť rodinu či priateľov o pomoc. Ale práve tie miesta, kde sme sa cítili dobre, môžeme v dnešnej dobe strácať, a to tým, že sa rozvedieme, strácame takto náš rozpad rodiny a tým aj emocionálnu väzbu voči druhému človeku. Dnes sa hovorí, že svet je jedna veľká dedina. Zrejme aj to je dôvod, že sa strácajú a zanikajú miesta, kdeby človek mohol zapustiť citové korene. Na jednej strane je tu rýchla dosiahnuteľnosť, respektíve možnosť komunikácie z jedného konca sveta na druhý a kontaktovať sa s iným človekom. Každý je prepojený/mobil, PC/človek je dnes mobilný, a mobilita môže znamenať aj častú zmenu bydliska, takže pre dnešného človeka je dosť ťažké, aby vstupoval do trvalých a pevných priateľstiev a vzťahov, a tým sa emocionálne niekde udomácnil.

Bývať v Bohu– Svätý Benedikt– sa v mladosti presvedčil, že Rím a jeho roztopašné radovánky mu neposkytnú potrebnú stabilitu. Dokonca opustil aj svoju pestúnku, ktorá mu ako jeho druhá matka vytvárala domov. Vnímal, že sa ako muž musí odlúčiť od matky a cítil, že hľadá niečo viac. Tak isto svätý František z Asissi mal dosť priateľov, ktorý ho sprevádzali, mali ho radi, uznávali ho a držali s ním. Ale tiež cítil, že ho volá niekto väčší; nebeský Otec; pre ktorého zanechal všetko pozemské, hoci bol zámožný. Tento otec/Boh/ho však naplnil radosťou a tancom. František miloval celé stvorenie, cítil sa ním veľmi štedro obdarený. O smrti hovoril ako o; sestre; pretože vedel, že keď zomrie, bude môcť navždy vojsť do svojho skutočného domova, do ozajstnej vlasti. Mikuláš Fulle, mal všetko, čo si len muž jeho doby mohol v živote želať. Mal rodinu, ktorá ho milovala a on ju múdro viedol. Bol zámožný a tešil sa z rešpektu a úcte tak v politike, ako aj v spoločenskej oblasti, mal vytvorené stabilné vonkajšie aj citové zázemie. A predsa sa aj jeho zmocnil nepokoj, dokonca depresie, pretože z jeho duše tryskala túžba po niečom väčšom, ako bol pozemský život. Madeleine Debrelovej sa Boh dotkol tak silno, že sa z ateistky stala mystička. A práve takýto vzťah k Bohu ju viedol k ľuďom na uliciach a tam ho našla. A tam chcela svedčiť a otvoriť ľuďom oči, aby aj oni videli, cítili Božiu prítomnosť uprostred seba. Všetci títo a ďalší ľudia sú len príklady z histórie. Oni sa rozhodli hľadať Boha, našli ho a žili s ním a v ňom. Našli v ňom domov, prijatie, útočisko a tak zakúsili, že sú milovaní. V ňom mohli bývať a byť doma. A toto prebývanie k Bohu prebiehalo nepretržite- aj keď boli na cestách, aj keď boli s ľuďmi. A hoci si len zriedkakedy mohli oddýchnuť a vyložiť si nohy, boli doma v Bohu, spočívali v ňom a v sebe samých. Ježiš nazýval Boha, ktorý bol preňho domovom a v ktorom sa cítil bezpečne, Otec, dokonca Ocko. O toto vždy vlastne ide na ceste kresťanstva; prísť domov; Niekedy sa hovorí o zosnulých ľuďoch, že sa vrátili domov. Lenže návrat k Otcovi, k Bohu sa nemusí odohrať až na konci, ale už teraz. A to tak, že začnem bývať v Bohu, ktorý sa volá- Ocko- a nájdem tak domov.

Ísť Bohu v ústrety– Syn v podobenstve, keď premrhal všetok majetok, čo mu jeho otec dal a išiel svojou cestou, aby sa nakoniec zasa vrátil domov. Stratil sa; Vonku; Aj dnes sú ľudia v nebezpečenstve, že sa tam ; Vonku; stratia/v zahraničí/a často sa musia riadiť tým, čo sa na nich naloží, musia napĺňať očakávania, požiadavky, povinnosti, udržiavať kontakty. Pravdou je, že sa; zvonka; treba vrátiť k sebe samému. Znamená to skloniť sa s láskou k človeku, ktorým som ja sám, a pozorne sa zamerať na celé svoje človečenstvo. Takéto láskyplné vnímanie zameriava moju pozornosť na moju vlastnú osobu. Nemyslí sa tu len telo, nevnímame ju iba ako organizmus. Pojem osoba vyjadruje človeka ako jednotu tela a duše. Takéto telo, ako hovorí apoštol Pavol, je sväté a je miestom, kde býva Boh. A tak ako v tom podobenstve o synovi, ktorý sa vrátil domov, čaká jeho otec na jeho návrat, tak čaká Boh na mňa, vo mne samom. Ako otec utekal v ústrety synovi vracajúcemu sa domov/hoci majetok stratil/ aby ho objal a pobozkal, tak stojí Boh pri; vstupnej bráne; vnímania mňa samého, môjho tela, objíma ma a bozkáva. A síce takého, Aký som- V jednote môjho tela a duše. Ako svoje jedinečné stvorenie. Pri bráne môjho Ja sa Boh prihovára aj mne; Pozri, človeče, je to dobré, že si taký, aký si; s Tvojim telom aj dušou. Jasné, určite nájdeš na svojom tele nejakú chybičku, zdá sa ti, že si tučný, alebo príliš chudý, nepáči sa ti farba vlasov, aj oči by si chcel mať radšej iné a tak ďalej.; Ale si dobrý práve taký, aký si; pretože ma Boh prijme s takou láskou, môžem prijať aj sám seba, môžem sa v sebe samom a vo svojom tele cítiť dobre a ako doma. Cesta k Bohu nie je ďaleká. Siaha len od vonkajšieho vnímania mňa samého po moje vnútorné vnímanie. Tam vo mne je Boh. A tam v Bohu som ja.