Ododňa svojho narodenia– sme všetci prežili rôzne vekové obdobia. Mali sme dojem, že sme milovaní, ale mali sme aj pocit, že sme odvrhnutí, keď nás v rodine bolo viac, alebo v spoločenstve/v škole/. Zažili sme chvíle šťastia a úspechu, no zažili sme aj neúspech. Mnohí nás prijali, no niektorí nie. Niekedy sme prijali Božiu milosť, inokedy sme ju odmietli. Poznal som 18. ročné dievča, ktoré sa mi otvorilo a z duše otvorilo, prehovorilo; bola som tretím dieťaťom v našej rodine a vždy som mala dojem, že som tu omylom, že ma nikto nemá rád a tiež ma nikto nechce. Pri stole sa väčšino hovorilo o mojom staršom bratovi, či staršej sestre a ja som bola vraj vždy len hambou pre moju rodinu. Stále som mala dojem, že ma nechceli. Nielen doma, ale aj v škole mali všetci priatelov, len ja som nemala. Bola som presvedčená, že nijaký mladý muž by sa pre mňa nerozhodol. Raz som sa tak sama prechádzala v parku a sadla si na lavičku pod strom. Odrazu z ničoho nič sa ma zmocnil pocit, že Boh ma miluje a už aj ja mám priateľa na celý život. Zistila som, že táto skúsenosť je pre mňa veľmi dôležitá, totiž po celý môj krátky život, som mala dojem, že ma nikto nemá rád. Takáto skúsenosť môže zmeniť život nielen mne, ale aj iným ľuďom, ktorí prežívajú to, čo ja. Každý z nás má svoje osobné dejiny, ktoré sa začali našim počatím, narodenín… stalo sa to aj vám ? spomeňte si.

Prečo prišiel Ježiš na svet ? Ježiš prišiel nato, aby nás uzdravoval, oslobodil nás od strachu a od našich predsudkov. Viete, čo sú predsudky ? Predsudky sú vtedy, keď niekoho odsúdím skôr, aby som ho poznal, alebo ho posúdim skôr, než skutočne viem, čím je ! Keď sa stretávame, alebo žijú vedľa vás ľudia s postihutím, a títo mnoho trpia práve pre predsudky. Iní ľudia ich totiž odsudzujú, posudzujú skôr, akoby ich poznali, bez toho, aby sa s nimi rozprávali, a potom ich dávajú buď do psychiatrických liečební, alebo do rôznych útulkov, aby sa ich zbavili a nikto sa im neprihovára. Toto sú predsudky. Takýmto spôsobom môžeme odsúdiť aj ľudí iného vierovyznania, inej kultúry, či pohlavia. Nosíme v sebe určité predsudky, pretože sa bojíme a tak mnohých opovrhujeme, odsúvame od seba skôr, než by sme ich spoznali. Ježiš prišiel nato, aby nás zbavil strachu, aby nás oslobodil od našich predsudkov. Prečo ? aby sme sa mohli stretnúť, a aby sme sa mali radi. Toto je Ježišov zámer, aby sme sa navzájom stretli a objavili, že každý človek je dôležitý, každý človek je vzácny, každý človek bol stvorený Bohom Otcom. Každý človek bez ohľadu na to, akej je kultúry, rasy, akého náboženstva, bez ohľadu na to, aké má postihnutie, každý je dôležitý. A Boh chce, aby sme sa vzájomne mohli stretnúť a medzi sebou komunikovať. No preto, že máme strach, vytvárame si akoby bariery okolo srdca, uzatvárame sa do skupín, ochraňujeme sa, či bránime sa. A potom si hovoríme, že my sme tí najlepší a ostatní nie sú dobrí. No Ježiš prišiel na svet nato, aby tieto naše barieri zrútil ! Aby sme sa navzájom mohli stretnúť a vidieť sa tak, ako nás vidí Boh.

Viete, čo je viera ? Viera je čosi krásne. Viera znamená vidieť ľudí takých, akých ich vidí Boh. Znamená to vidieť svet, dejiny sveta i celého ľudstva tak, ako to vidí Boh. Znamená to vidieť cirkev tak, ako ju vidí Boh. Treba sa znovuzrodiť. Potrebujeme premenu, aby sme sa pozerali na iných tak ako na nich hľadí Boh, aby sme ich mohli milovať tak, ako ich miluje Boh. My sa však pozeráme na ľudí zaťažení strachom a predsudkami. Pozeráme na nich na základe našich osobných zranení a našej zraniteľnosti, súdime ich a odsudzujeme ! Ale Ježiž chce, aby sme sa pozerali na úbohých tak, ako ich vidí Ježiš. Aby sme sa pozerali na ľudstvo tak, ako to vidí Boh. A to isté sa nedokážeme naučiť inak ako tým, že sa stretneme s Ježišom. Môžeme to dokázať iba vtedy, ak sa znovunarodíme z Ducha Svätého.

Ježiš prišiel nato– Aby nám dal ducha svätého, aby to svoje srdce z kameňa/to znamená srdce, ktoré je obalené strachom/zmenili, aby do nás vložil srdce z mäsa/to znamená srdce zraniteľné, srdce otvorené, srdce do ktorého môžem toho druhého nechať vojsť/. Celý kresťanský život má viesť k tomu, aby sme dokázali vidieť druhých ľudí tak, ako ich vidí Boh, aby sme mohli milovať, tak ako miluje Boh. To však predpokladá postupný rast v našom živote.

Prečo je komunikácia dôležitá- Prečo si tu ? Čo chceš ? Kde bývaš pýtali sa dvaja učeníci, ktorí boli trošku stratení z Ježiša. Chceme ostať s tebou a chcú vedieť kde býva. A Ježiš im jednoducho odpovedá; Poďte a uvidíte; Je dôležité, aby každý z nás začul tieto Ježišové slová; Poďte, stretnite sa so mnou; Je dôležité, aby ste si dopriali čas, načúvali a naozaj začuli toto Ježišovve pozvanie; Poďte a uvidíte; Vidíte, že reč a komunikácia je veľmi dôležitá, lebo ľudia, ktorí sú postihnutí a niektorí z nich vôbec nerozprávajú, iní zase hovoria tak zle, že im je sotva rozumieť. A pritom medzi nami je komunikácia veľmi dôležitá, pretože človek nehovorí iba len jazykom. Vyjadruje sa aj očami, úsmevom  slzami, ale aj násilím či krikom. Celé naše telo je určitým vyjadrením, našou rečou. Niekedy sme možno stretli človeka, ktorý mal smutnú zamračenú tvár a možno ste sa ho pýtali; ako sa máš ?; a on odpovedal; dobre; To však nebola pravda. Mohli by sme namietať- a pozrel si sa do zrkadla ? tvoje oči, ktoré zvyčajne žiaria radosťou, sú plné smútku. Naznačujú, že sa nemáš dobre. Celé naše telo je určitým vyjadrením, hovorí naša tvár, naše ruky, gestá. Všimnite si matky držiace dieťa vo svojom náručí. Keď toto dieťatko plače matka povie; je to preto, že mu idú zúbky, alebo je asi hladné, či pocikané, alebo včera zle spalo; Ako to vedia ? Matka totiž rozumie plaču dieťaťa, pretože medzi matkou a malým dieťaťom je hlboké puto. Iste si to však žiada čas pochopiť dieťa. Rovnako treba čas na to, aby sme pochopili gestá či výkriky tých ľudí , ktorí sú nejako postihnutí. Komunikácia je veľmi dôležitá, no taktiež komunikácia s Ježišom je tiež veľmi dôležitá. Komunikácia s ľuďmi, ktorí sú postihnutí, predovšetkým vyžaduje, aby sme načúvali. A to načúvanie má prerásť do pochopenia. A to isté aj o Ježišovi. Vyžaduje si to čas, aby sme pochopili Ježiša, aký vzťach chce mať k nám. Preto je modlitba dôležitým časom, keď načúvame. Modliť sa to neznamená odriekať nejaké modlitby. Podstatou modlitby je stretnúť sa s Ježišom, on ťa miluje a chce, aby si bol šťastný, aby si bol slobodný. Je dobré, aby sme aj pri modlitbe načúvali, aby ste postupne objavili vzťah s Ježišom. Ježiš na seba zoberie riziko a aj určite možno vás navštívi, ako to nešťastné dievča, ktoré si myslelo, že ho nikto nemá rád. Na záver tejto časti vám dám jeden krátky príbeh 11. ročného chlapca, ktorý bol mentálne postihnutý. Počas jednej svätej omši bol na prvom svätom prijímaní. Bola to veľmi krásna liturgia. Všetko bolo krásne, spevy, celá slávnosť… po svätej omši bola rodinná oslava, ako to býva. A chlapcov strýko povedal matke; aká krásna liturgia, smutné však je, že ten malý chlapec z toho nič nepochopil; Ten malý 11. ročný chlapec to počul a so slzami v očiach povedal; mamička, neznepokojuj sa, Ježiš ma miluje takého, aký som; V tom chlapcovi sa skrývala skutočná múdrosť-Neznepokuj sa mamička, Ježiš ma miluje takého, aký som.

Potrebujem ťa- si pre mňa dôležitý ! Zamysleli ste sa nad svojim strachom ? Čoho sa najväčšmi bojíte ? Bojíte sa smrti ? Bojíte sa utrpenia ? Bojíte sa toho, že vás nebudú milovať ? Bojíte sa toho, že vás niekto odvrhne, neprijme ? bojíte sa neúspechu ? V každom z nás je nejaký strach. A niekedy tie rôzne formy strachu môžu prerásť v paniku. Ježiš nám ustavične opakuje slová; Nebojte sa ! Keď si naozaj uvedomujeme, že Ježiš je blízko nás, v našom živote sa všetko mení. Celý rast nášho kresťanského života vlastne spočíva v tom, že sa postupne zbavujeme rôznych foriem nášho strachu. Máme totiž istotu, že Boh je s nami. Ježiš nás prišiel oslobodiť od nášho strachu, od našich predsudkov. Práve pre náš strach sa uzatvárame do seba, do určitých skupín… Je to vlastne elitárstvo, lebo si povieme, že naša skupina je najlepšia a pohŕdame tými ostatnými. My sme tí najlepší, my sme mali vždy zvíťaziť. A vždy takáto sebaochrana skrze skupinu vlastne pochádza z predsudkov. Mnoho ľudí sú postihnutí, ktorí hľadelo práve cez túto optiku, cez predsudky. Zdraví ľudia ich posudzujú, odsudzujú, odtláčajú pre predsudky skôr než by ich niekto vôbec poznal. A Ježiš nás prichádza oslobpodiť od našich predsudkov. Už vieme čo znamená veriť. Viera predpokladá, že vidím človeka, svet, celé ľudstvo, celé dejiny tak, ako ich vidí Boh. Znamená to, že sa pozerám na veci tak, ako sa pozerá Boh. My však zväčša pozeráme na seba, na ľudstvo, cirkev, na svet, na rôzne udalosti práve cez predsudky.

Samaritánka- Samaritánka je žena, ktorá prichádza k studni napoludnie, pretože vie, že tam nikto nebude. Cíti sa vinná a ranená. Má pocit, že nijaký muž s ňou natrvalo nebude žiť.. Vie, že ani jeden muž s ňou nebude chcieť zostať, pretože je príliš zlá… Žena prichádza k studni, Ježiš sedí na zemi, ona stojí/Samaritáni sa nesmeli so židmi ani rozprávať/. Ježiš sa na ňu pozrie a povie jej; daj sa mi mi napiť vody, potrebujem ťa; Nijaká kritika. Nijaké posudzovanie. Nijaké kázanie, len; potrebujem ťa; To je veľmi silné. Je veľmi krásne vidieť ten vzťah, postoj ježiša k tejto zranenej žene. Ježiš nás tu učí, ako sa priblížiť k človeku, k bedárovi, ktorý je zranený v srdci. Ako sa priblížiť k človeku, ktorý je v depresii. Ako sa priblížiť k človeku, ktorý ma o sebe skrivený obraz. Je to úžasné, keď Ježiš žiada samaritánku o vodu, dáva jej tak najavo, že môže pre neho urobiť niečo veľmi pekné. Ako by je tým hovoril; si oveľa krajšia, než sa odvážiš o sebe myslieť.

Slovo na záver– Každý človek je dôležitý, bez ohľadu na jeho postihnutie, kultúru či vierovyznanie. Každý jeden je dôležitý a vzácny. Toto je moje krédo, preto som sa rozhodol v živote venovať postihnutým  ľuďom. Či to ide o ľudí v Afrike, či v Latinskej Amerike, alebo o ľudí ťažko postihnutých, všetci sú vzácni. Prá vec je teda viera, že každý človek je dôležitý a má čo dať ľudstvu. Postihnutí ľudia nie sú tí najposlednejší, tí ktorí majú byť predmetom našej dobročinnosti. Aj oni majú čo dať tomuto svetu, napr; svoj jemnocit, svoj zmysel pre vzťahy. Nemôžu prispieť takpovediac v oblasti rozumovej, intelektuálnej, majú však otvorený dar otvorenosti pre vzťahy. Ďalšia vec, ktorú považujem za dôležitú je láska. Aby sa ľudia, ľudská bytosť mohla rozvinúť, rásť, potrebuje lásku. Nie je to nejaká citová záležitosť. Milovať znamená dať druhému pocítiť, že je dôležitý, vzácny, že má cenu. Dokážem uznať svoju hodnotu iba vtedy, keď ju iný vidí vo mne. Ak nie som milovaný, nebudem schopný uveriť, že som hoden lásky. Tretia vec, ktorá je súčasťou môjho osobného kréda, je dôležitosť spoločenstva, dôležitosť rodiny. Každá ľudská bytosť sa zrodila v rodine, vzišla z otca a matky. Každé dieťa žije vo vzťahoch vďaka, ktorým sa rozvíja. Podobne aj postihnutí ľudia potrebujú blízky vzťah, ale aj širší okruh známych. Nemali by sme ich umiestňovať do ústavov kamsi ďaleko a vylučovať zo spoločnosti. Aj oni majú čo priniesť tomuto svetu, našej cirkvy a spoločnosti. Každý z nich má čosi zjaviť druhým. Naša doba je veľmi poznačená konkurenciou, racionalizmom… ako tu nájsť jednotu ? Myslím, že práve postihnutí ľudia nám môžu pomôcť k jednote, aby sme tak spoločne vytvárali lepší svet- váš Jean Vanier.