Čo nás môže smrť naučiť o živote– Päť pozvaní je meditáciou o zmysle životaa o tom, ako nás vedomé vnímanie smrti môže priblížiť k našej najhlbšej podstate. Pozvania môžete chápať ako prípravu na vyrovnanie sa zo stratou, alebo ako usmernenie v prechodnom období či kríze. Vedomie vlastnej smrtelnosti môže byť vzácnym spoločníkom na ceste k lepšiemu, bohatšiemu a zmysluplnému životu, v ktorom nemusíme nič ľutovať. Päť pozvaní- 1/Nečakajte-2/Prijmite všetko, nič neodmietajte.3/Celou dušou sa sústreďte na zážitok. 4/Najdite priestor na oddych uprostred zhonu. 5/Rozvíjajte nevediacu myseľ. Život a smrť dostávame v jednom balíku ako záväznú objednávku. Nemôžete ich od seba oddeliť. Je to: narodenie- smrť: Medzi životom a smrťou existuje len malá pomlčka, tenká čiara, čo ich spája. Nemôžeme naozaj žiť bez toho, aby sme si neuvedomovali smrť. Smrť nás nečaká na konci dlhej cesty. Vždy je s nami v strede každého plynúceho okamihu. Smrť je tajná učitelka, ktorá sa nám skrýva priamo pred očami. Pomáha nám objaviť to, čo je najdôležitejšie. A dobrá správa je, že nemusíte čakať až do konca života, aby sme si uvedomili múdrosť, čo nám ponúka. Uvažovanie nad smrťou môže mať hlboký a pozitívny vplyv nielen na to, ako zomrieme, ale aj ako budeme žiť. Keď pochopíme, že smrť sa týka každého, začneme si vážiť skutočnosť, že všetci sme na jednej lodi. Sme k sebe potom navzájom o niečo ohľaduplnejší a láskavejší. Keď si smrť uvedomujeme, vážime si skutočnosť, že žijeme, s odvahou sa môžeme skúmať, vyjasniť si hodnoty, nájsť zmysel života a robiť niečo pozitívne. Práve pominuteľnosť života nám dáva perspektívu. Keď sa stretávame s neistými nebezpečnými rysmi života, začneme si vážiť jeho vzácnosť. Potom už nechceme strácať ani minútu, len žiť naplno a zodpovedne. Smrť je dobrým spoločníkom na ceste dobrým životom a k zomieraniu bez ľútosti. Skrytá múdrosť smrti je dôležitá vždy nielen pre zomierajúcich, ale aj pre opatrovateľov.

1/Nečakajte– Keď ľudia zomierajú, ľahko rozpoznáme, aká dôležitá je každá minúta, každý nádych. Pravda však je, že smrť je s nami vždy, je od života neodlučitelná. Všetko sa neprestajne mení, nič nie je stále.Táto predstava nás môže vydesiť aj inšpirovať. Keď pozorne počúvame, započujeme toto posolstvo: problém so slovom-trpezlivosť– je v tom, že implikuje očakávanie niečoho, vďaka čomu sa budeme cítiť lepšie i vyjadruje nádej, že sa stane niečo dobré. Presnejšie túto vlastnosť vyjadruje slovo vytrvalosť, teda schopnosť byť s tým, čo je pravdivé v každej chvíli. Keď prijmeme pravdu, že všetko sa raz nevyhnutné skončí, prestaneme odkladať žitie v každej chvíli naplno. Prestaneme mrhať svoj život v nezmyselných aktivitách. Pochopíme, že sa netreba za každú cenu držať svojich názorov, prianí a dokonca ani identity. Nebudeme sa nádejať na lepšiu budúcnosť, radšej sa sústredíme na prítomnosť a budeme vďační za to, čo máme teraz. Častejšie budeme hovoriť: milujem ťa:, lebo si uvedomíme dôležitosť ľudského spojenia. Staneme sa láskavejší, súcitnejší a ľahšie budeme odpúšťať. Nečakajte je cesta k naplneniu a protiliek na ľútosť.

Brána k novej možnosti– Smrť je ako slon v izbe. Pravda, ktorú všetci poznáme, no nechceme však o nej hovoriť. Pokúšame sa držať si ju od tela. Spájame sa s ňou svoje najväčšie obavy, žartujeme o nej, pokúšame sa ju zvládnuť, vyhneme sa jej, vždy keď sa dá, alebo ju vôbec nespomíname. Môžeme pred ňou bežať, no nemôžeme sa skryť. Keď smrť ignorujeme, prekvapí nás a zmätie. Aj keď bežíme opačným smerom, dostaneme sa k jej dverám. Smrť sa k nám prikráda iba preto, že si nevšímame znamenia, ktoré nám skryla rovno pred nosom. Väčšinou si predstavujeme, že smrť príde neskôr. Nemá zmysel robiť s ňou veľa strostí už teraz :neskôr. Vytvára príjemnú ilúziu bezpečnej vzdialenosti. Avšak zmena pominuteľnosti nie je neskôr. Je práve teraz. Zmena je norma. Keď sa niekoho držíme, keď dúfame, že veci sa nikdy nezmenia, vystavujeme sa veľkému sklamaniu. Je nerozumné očakávať od života také niečo. Všetko musí pominúť, prítomná chvíľa ustúpi nasledujúcej. Všetko sa nám stráca pred očami a nie je to kúzelnický trik. Je to životný fakt. Pominuteľnosť je základná pravda vtkaná do samej štruktúre našej existencie. Je to náš nevyhnutný, dokonale prirodzený a najstálejší spoločník. Zvuk vždy prichádza a odchádza. Myšlienka sa vynorí a rýchlo zanikne. Pohľady, vône, chute, dotyky, pocity- všetky sú rovnaké: pominuteľné, a prchavé. Gravitácia si robí so mnou, čo chce- svaly mi ochabli, pokožka je menej pružná a telesné funkcie spomalené. Nie je to chyba. Je to súčasť prirodzeného procesu starnutia. Kde je moje detstvo, dospievanie ? Kde je posledné nočné milovanie ? Všetko, čo je dnes, zajtra bude spomienkou. Rozumom chápeme, že matkina obľúbená váza raz z police spadne, auto sa zničí, a tí, ktorých milujeme, zomrú. Našou úlohou je preniesť toto chápanie z roviny intelektu, hlboko do srdca.

Pominuteľnosť– Si zväčša spájame so smútkom a koncom, ale nie je to iba o strate. O pominuteľnosti často hovoríme ako o zákone zmeny a vznikania. Tieto dva navzájom prepojené princípy zabezpečujú rovnováhu a harmóniu. Práve tak, ako existuje konštantkné: rozpúšťanie: existuje aj konštantné: vznikanie: všetci sa spoliehame na pominuteľnosť. Prechladnutie, čo vás trápilo včera, nebude trvať večne. Nutný večierok sa skončí. Zvrátené diktatúry sa rúcajú a nahrádzajú ich prekvitajúce demokracie. Pália sa aj staroveké stromy, aby sa mohli zrodiť nové. Život jednoducho bez pominuteľnosti existovať nemôže. Váš syn by bez nej neurobil prvé kroky. Vaša dcéra by nemohla vyrásť a promovať. Každá chvíľa sa rodí a zomiera a veľmi reálnym spôsobom sa rodíme a zomierame s ňou. Tvorenie a ničenie sú dve strany mince. Pominuteľnosť je pokorujúca. Je nespochybiteľná, nevieme však predpovedať, ako sa prejaví. Takmer vôbec ju neovládame. Môžeme sa pred ňou chvieť od strachu, alebo zaujať celkom iný postoj. Dar pominuteľnosti je to, vďaka čomu sme práve tu a teraz.Vieme, že narodenie sa končí smrťou. Keď si to uvedomíme, možno si začneme vážiť každú chvíľu, život sa nám naplní vďakou a úctou. Vieme, že každé zhromaždenie sa končí rozchodom. Vieme, že všetky zlé vzťahy sa väčšinou skončia odlúčením a rozchodom. Keď o tom uvažujeme, môžeme sa dopracovať k jednoduchému životnému štýlu a objaviť to, čo má skutočnú hodnotu. Keď si to uvedomíme, ochránime sa pred žiaľom a naučíme sa rozlišovať lásku od pripútanosti. Keď si uvedomíme, že všetko podlieha zmene, pripravíme sa na skutočnosť, že naše telo jedného dňa zomrie. Príjmajme pominuteľnosť už teraz. Všetko sa rozpadne. Platí to o našom tele, o vzťahoch a živote všeobecne, deje sa to stále, taká je povaha života. Život nie je trvalý a nemenný. Do akej miery si to uvedomujeme, do tej miery sme pripravení na smrť, na stratu a zmenu. Nie sme svojou minulosťou: sme tým, čím sa v každej chvíli stávame. Môžeme sa vzdať nevraživosti. Môžeme sa oslobodiť od vzdoru a ľútosti, skôr než zomrieme. Nečakajte. Všetko, čo potrebujeme, je priamo pred nami. Pominuteľnosť je brána k možnosti. Keď ju prijmeme, nájdeme pravú slobodu.

Skrotenie vnútorného kritika- Môžete sa snažiť, ako chcete, váš vnútorný kritik nebude nikdy spokojný. Neexistuje spôsob, ako ho oklamať. Kritik pozná každý váš pohyb, každý trik, čo máte skrytý v rukáve, každý kúsok vašej minulosti. Je s vami neprestajne celý život. Sprchujete sa sním, beriete ho so sebou do práce, sedí vedľa vás pri každom jedle, dokonca čaká či si dáte zákusok. Je s vami počas sexu i po ňom. A áno, určite je s vami aj pri umieraní. Kritik porovnáva, chváli, zhadzuje, ponižuje, obviňuje, schvaľuje, zatracuje a útočí na váš vzhľad. Predmetom jeho kritiky je výkon v práci, vzťahy, priatelia, zdravie, stravovanie, nádeje a sny, myšlienky a duchovný pokrok. Nezáleží na tom, čo robíte- v jeho očiach nie je nič dobré. Kritik nás núti dodržiavať stanovené normy a morálne zásady. Je to hlas, ktorý hovorí: buď bude po mojom, alebo to môžeš zabaliť. A bezohľadne narába nástrojom strachu, hanby a viny, len aby dostal, čo chce. V najzraniteľnejších chvíľach života, keď by nám prospela predovšetkým neha a ohľaduplnosť, ubíjame sa kritikou. Aj na konci života sa často ľudia s ľútosťou pozerajú späť a kladú si otázku typu=ach prečo som len neurobil to, alebo ono= či nie sú spokojní so spôsobom, ako zomierajú príbuzní a priatelia ešte zvyšujú ich pocit viny, keď pridávajú hlas svojho kritika a väčšinou zomierajúcemu radia, aby ešte zabojoval, aby odchádzal pokojne a zmierený. Vnútorný kritik neznáša zmenu, tvorivosť a ani vnútorný vývin a priam sa hrozí všetkého, čo prichádza z podvedomia. Záleží mu na rovnováhe: nekolíš čln:, radí: nie je to fakt dosť bezpečné. Preto sa nám nikdy nedarí, keď sa chceme zlepšiť, alebo napraviť to, čo kritik pokladá za dosť veľký problém. Chvála a obviňovanie sú symptómy nákzlivej choroby. A ako to je, pri každej chorobe potrebujeme urobiť niečo viac než liečiť symptómy. Treba odhaliť jej príčiny, dostať sa k jadru problému. Potrebujeme pochopiť, ako sebapodceňovanie oslabuje našu životnú silu, okráda nás o vnútorný pokoj a ničí dušu. Vnútorný kritik brzdí rast, zastavuje vnútorný vývin, okráda nás o energiu a je autorom negatívneho vnútorného monológu. Tento sudca ochromuje našu schopnosť komunikovať a súcitiť s druhými ľuďmi. Je veľmi pravdepodobné, že ak ste kritickí k sebe, tvrdo budete kritizovať druhých. Ak ste pozorní, všimneme si aj svoje slabosti. Je v nás niečo špinavé i čisté, sila a zraniteľnosť, úspechy i nezdary. Ak sa chceme od tohto vnútorného kritika oslobodiť, musíme odhaliť jeho pôvod, ako na nás pôsobí, ako sa dá zbaviť jeho negatívneho vplyvu. V rámci liečebného plánu aplikujeme múdrosť, silu a lásku.

Láska lieči-Bezhraničnosť lásky sa stáva očividnou, keď je závoj medzi týmto a neviditeľným svetom najtenší. Pri narodení a smrti láska ruší všetko rozdelenie. Často nám umožní dostať sa za hranice toho, čo sme pokladali za možné. Poznal som ženy, ktoré rodili v silných kontrakciách, úplne vyčerpané prežívali veľké bolesti a niekedy aj strach len preto, aby ich napokom zalial príval nesmiernej lásky. Lásky nepodobnej nijakej z tých, čo poznali. Existujú nespočetné príbehy o podobných objavoch v čase smrti ako napr: dcéra, ktorá verila, že nedokáže žiť bez otca, no z lásky ho sama prepustila, keď povedala: je to v poriadku ocko. Milujem ťa… V takýchto chvíľach sme svedkami lásky bez obmedzenia lásky, ktorá sa nepodobá na komerčnú, vzájomnú výmenu, aká charakterizuje romantické vzťahy, /keď niekto povie, že nás miluje a cítime povinnosť, aby sme na to reagovali/. Je to úplne odlišný druh lásky, ktorý pramení zo samého zdroja nášho bytia. Rozpoznáva a reaguje na vlastné, vrodené dobro ľudského srdca. Je mimoriadne vnímavá a dynamicky expresívna. Táto stránka lásky predstavuje univerzálnejší cieľ či túžbu, aby všetky bytosti, vrátane nás, našli šťastie i jeho zdroje.Táto láska žije v nás, a máme k nej prístup v kažej chvíli. Láska nám pomáha akceptovať seba, svoj život, a druhých takých, akí sú. Keď sa priblíži niečo, čo nechceme- smrť, choroba, strata zamestnania, alebo vzťahu-, je prirodzené, že vtedy prežívame strach. V takých chvíľach potrebujeme v sebe nájsť tú časť, čo sa nebojí.Radšej máme radi pozitívne udalosti. Ľahko ich prijímame a nepýtame sa na ich pôvod. Láska má svoju vlastnú slobodu. Keď cítime lásku, nie je dôležité, koho, alebo čo by sme mali milovať. Milujúce vedomie nám pomáha prijať smútok, samotu, strach, depresiu a fyzickú bolesť. Svojim svetlom ožarujeme tmu a odhaľuje skutočné príčiny nášho utrpenia. Láska nie je uzavretá komunita.Vítaný je každý a každá naša časť. To je prijímacia funkcia lásky: nič nezostáva von: Keď nájdeme tento poklad, nemá zmysel nechávať pre seba. Územie lásky nemá hranice. Nemusíme sa na ňu lakomiť. Nie je to tovar na predaj. Jej zásoby sú vždy nevyčerpateľné, môžeme ju bez obmedzenia rozdávať. Láskyplná dobrosrdečnosť je základnou ľudskou vlastnosťou, ktorá je najužitočnejšia pre zomierajúcich a ich opatrovateľov. Mnohí ľudia si na konci života kladú dve otázky: má ma niekto rád ? a : miloval som naozaj:

Jadro problému- odpustenie– Odpúšťanie rozpúšťa vápenatú škrupinu, čo nám obalila srdce. Láska zasa môže voľne prúdiť. Odpúšťanie je dôležité z dvoch dôvodov. Uzdravuje nás tým, že nás zbavuje starej bolesti a zároveň nám pomáha otvoriť sa láske. Aby sme boli slobodní, musíme odpúšťať. Keď odmietame odpustiť, odporujeme životu. Voči vlastnému utrpeniu môžeme byť veľmi lojálni. Keď sa však pevne držíme minulosti, neovládajú nás len spomienky, ale aj napätie a citové stavy, čo ich sprevádzajú. Keď nedokážeme odpustiť, je to, ako keby sme držali žeravý uhlík a vyhlasovali: nepustím ho, kým sa neospravedlníš a neodčiníš, čo si mi spôsobil. V snahe potrestať druhého sme to my, kto sa popáli. Nesmieme dopustiť, aby staré rany o nás rozhodovali. Minulosť treba rozplynúť, nechať za sebou a dať zbohom starým ranám. Keď odpustíme, zbavíme sa utrpenia, ktoré nás spútavalo od nepríjemnej udalosti. Pri odpúšťaní spoznáme svoju bolesť ešte dôvernejšie. Odpúšťanie oslobodzuje srdce od zvyšku hnevu a pripravuje cestu k láske.