Odvážne srdce je také, ktoré žije súcitom- Čo je súcit ? Väčšinou si súcit ceníme a zhodneme sa na tom, že je dôležitý rovnako v našich životoch a rovnako všeobecne pre spoločnosť. Bezpochyby je tiež súčasťou nášho každodenného prežívania toho, čo nazývame byť človekom. Milujeme naše deti a staráme sa o ne; keď vidíme niekoho trpieť, inštiktívne je nám ho ľúto; Keď nás niekto vyhľadá, pretože sa trápi, cítime pohnutie. Väčšina z nás by súhlasila, že súcit nejako súvisi s tým, čo by se označili ako dobro v živote. Preto nie je nijakou malou či náhodou zhodou, že práve súcit je tým spoločným základom, v ktorom sa stretávajú učenia o etike všetkých veľkých tradícií, religioznych aj humanistických. Dokonca v rámci pochybnej politickej arény je súcit hodnotou, ku ktoréj sa hlásia obidva konce spektra. Napriek tomu, že máme spoločné skúsenosti a predstavy o súcite, nie sme schpní dať mu kľúčovú úlohu v našich životoch a našej spoločnosti. V súčasnej kultúre máme sklony k dosť zmäteným vzťahom voči hodnotám, ako sú láskavosť, alebo súcit.

Čo je to súcit a ako funguje ? Niektorí ľudia ho vnímajú ako otázku viery a morálky, súkromný záujem jednotlivca, ktorý nemá nijaký spoločenský dosah. Všeobecne môžeme súcit definovať ako pocit spolupatričnosti, ktorý vzniká, keď sme konfrontovaní s utrpením niekoho iného a tým nás motivuje, aby sme sa usilovali jeho utrpenie zmierniť. Vo svojej podstate je súcit reakciou na nevyhnutnú reakciu nášho ľudského údelu- nášho prežívania bolesti a smútku. Súcit ponúka možnosť reagovať na utrpenie s pochopením, trpezlivosťou a láskavosťou namiesto, povedzme; strachu a odporu; Tým nám umožňuje otvoriť sa realite utrpenia a hľadať možnosti jeho zmierania. Súcit je to, čo spája pociťovanie empatie s aktívnym prejavom láskavosti, štedrosti, a ďalším vyjadrením našich altruistických sklonov. Keď zoči- voči núdzi, alebo utrpeniu pocítime súcit, takmer okamžite sa stanú tri veci; 1/Vnímanie cudzie utrpenie, alebo núdzu. 2/Citovo sa spojíme s danou situáciou. 3/Inštiktívne reagujeme túžbou vidieť, ako sa situácia zlepší. Súcit môže viesť k akcii- Je to ochota pomôcť, alebo snaha osobne niečo urobiť so situáciou iného človeka. Súcit je základom pre podstatu nás ako ľudských bytostí. Vďaka súcitu sme tiež menej osamelí a menej sa bojíme. Navyše a to je pekný oblúk, súcit spôsobuje, že aj my získavame viac láskavosti od ostatných.

Prečo je súcit dôležitý ? Väčšina z nás už v nejakom životnom období zažila silu láskavosti, čiže aktívneho súcitu. Vnímame ho ako tí, ktorí príjmajú láskavosť od iných, ako dcéry, syna, či od vnuka, vnučky, a my sme boli zdrojom láskavosti pre niekoho ďalšieho. Či je to jednoduchý úsmev, alebo láskavé pokývnutie hlavou od priateľky, priateľa, milujúce objatie manželky, manžela, keď sa cítime zničení, či cudzia pomoc v naozaj ťažkých chvílach/úmrtie/- vtedy sa nám dotknú lúče láskavosti, cítime sa uvoľnení a hodnotní, skrátka uistení o sebe. Napriek tomu veľmi často zabúdame byť láskaví, alebo láskavosť oceňujeme nedostatočne. Pomáhať druhým je súčasťou každodennej reality rodičov, dospelých detí, pri opatrovaní starších rodičov, zdravotníkov pri opatere chorých a učiteľov pri starostlivosti o deti včade na svete. Láskavosť je taká všadeprítomná, až ju berieme ako samozrejmosť- ale v skutočnosti naše zdravie, naše šťastie a celý náš svet je závislý od nášho poskytovania a prijímania láskavosti.

Prijímanie láskavosti– Dokážete si pomyslieť na niekoho vo vašom živote, kto bol vašim stelesnením láskavosti, tak už  len to, že si naňho  spomeniete, vás napĺňa radosťou a vďačnosťou ? Možno to bol učiteľ, tréner, verná priateľka, priateľ, ktorí vám vždy dali najavo, že stoja za vami, či to boli rodičia predstavujúci pre vás v čase dospievania pevnú kotvu. Prečo má láskavosť druhých, predovšetkým prijatá v kritickom období života takú silu, že v našich mysliach zanechá dlhú stopu ? Odpoveď znie, že takýto skutok sa nás dotýka na najhlpšej úrovni ľudskosti- tam, kde sme najviac ľuďmi. Zároveň s intenzívne pociťovanou potrebou láskavosti a prepojenosti, takže láskavosť druhých nám prospieva, ale nie každému prospieva rovnako. Zdá sa, že to natoľko je nám prospešná, je ovplyvnene našou vlastnou súcitnosťou.

Liečba osamelosti– Súcit očividne prispieva  k lepším vzťahom. Láskavosť pôsobí ako tmel, udržuje naše spojenie s našimi milovanými silne a chráni naše vzťahy pred trhlinami, alebo rozchodmi, ktorých príčinou sú zvyčajne nezhody a emocionálna vzdialenosť. Spoločenské vzťahy upevňujú aj náš imunitný systém. Preto láskavosť, ako kľúčový faktor pri formovaní a udržiavaní spoločenských vzťahov, pomáha udržiavať zdravie nášho imunitného systému. Pri lúbostných vzťahoch láskavosť spôsobuje, že sme príťažlivejší. Z toho vyplýva, že súcit zaháňa osamelosť, jednu z najbolestnejších foriem utrpenia tým, že nám pomáha spájať sa s druhými, rozpúšťa bariery, ktoré spôsobujú, že sa cítime izolovaní. Extrémna osamelosť je dvojnásobne pravdepodobnejšou príčinou smrti starších ľudí, ako je obezita, či vysoký krvný tlak, a že je nebezpečnejšia ao fajčenie. Dlhotrvajúca osamelosť po čase zničí našu hormonálnu rovnováhu aj nervový systém. Prvými z tých, čo majú úžitok z našej láskavosti, sú zvyčajne naši najmilší, oni sú najväčším zdrojom nášho šťastia a z toho istého dôvodu môžu byť práve oni aj najväčšou príčinou našich ranených citov. Cítiť súcit s milovanými z času na čas prichodí prirodzene. No udržať si stálu nepretržitú láskavosť, najmä zoči- voči nešťastiu, to si vyžaduje trpezlivosť a odhodlanosť. Malichernosti každodenného spolunažívania v atmosfére napätých rodinných vzťahov často spôsobujú, že je veľmi náročné udržať si vyrovnanosť, takú podstatnú, aby sme mohli prejavovať láskavosť. Keď sa to stane je potrebné, aby sme boli milí a odpúšťajúci sami k sebe.

Hrdosť; falošný strážca– Hrdosť je ďalšia častá prekážka súcitu. Maskuje sa ako sila, ale v skutočnosti je ďalším druhom obáv. Žijeme pod veľkým tlakom, aby sme sami sebe dokázali svoju hodnotu. Takže, keď veci nejdu tak, ako sme si plánovali, alebo očakávali, odmietame o pomoc, predovšetkým ľudí, na ktorých mienke nám najviac záleží. Prekáža nám hrdosť, nasledovaná pocitmi ako hanba, vina a zatrpknutosť. Namiesto toho, aby sme si priznali, že sme v núdzi a hľadali pomoc, nahodíme fasádu, obrníme sa a trpíme v osamelosti. Hrdosť môže byť osobitne škodlivá, keď sa stane prekážkou pri vyriešení konfliktu v blízkych vzťahoch- medzi partnermi, medzi rodičom a dieťaťom, či medzi priateľmi. Hrdosť, ktorá bráni súcitu a uzmiereniu, dopustí, aby sme živili negatívne skúsenosti z konfliktu. Vytvára sa tak začarovaný kruh a každý z účastníkov defenzívne čaká, kým ten druhý urobí prvý krok. V tejto dynamike nie je ľahké vysloviť vetu ako; Prepáč mi; alebo; Ľúbim ťa; ktorá vyjadruje naše hlbšie city, ale práve tieto slová sú potrebné. Pri hrdosti si zamieňame povýšenosť a pevné trvanie na svojich princípoch. Pletieme si prevzatie iniciatívy na udobrenie so slabosťou a poddajnosťou. Takýmto spôsobom, aj keby bola hádka veľmi tvrdá, nikdy nemôže trvať viac ako deň. Ukázalo sa, že tento zvyk je silnou protilátkou na hrdosť a účinne zabraňuje, aby sa stala prekážkou nášho vzťahu.

Otvárať svoje srdce v každodennom živote– Najviac živí sa cítime, keď sa nás dotýkajú iní ľudia, keď cítime pohnutie vďaka ľuďom a svetu okolo nás, keď cítime, že sme s druhými spojení, keď vidíme zmysel a význam- inými slovami, keď nám záleží na niečom, čo nás presahuje. Práve toto nás robí ľuďmi a vďaka tomu dokážeme stále kráčať ďalej. Prvým predpokladom na to, aby nám  na niečom záležalo, je vnímavosť, naša otvorenosť, aby sa nás veci dotkli. Dokonca aj na to, aby sme sa zamilovali, musíme byť vnímaví, prístupní pôsobeniu iného človeka. Nemôžeme sa rozhodnúť, že sa zamilujeme, ale môžeme byť pripravení zaľúbiť sa otvoreným, nežným a ochotným srdcom. Zatvrdeného srdca sa nedá dotknúť ! Uzavreté srdce nemôže prijať požehnania, ktoré k nemu prichádzajú. Keď naše srdce nie je otvorené, dokonca aj keď si myslíme, že sme zamilovaní, asi to bude niečo iné/napríklad; pobláznenie, živené túžbou druhú osobu vlastniť/. Naše srdcia sa zatvoria, keď sme sa popálili a obávame sa, že sa spálime znova. Až priveľmi často máme pocit, že nás niekto zradil, alebo využil, preto sa radšej máme na pozore. Myslími si, že otvorené srdce je pre hlupákov. Možno nám ublížil priateľ, priateľka, alebo člen rodiny, možno niekto v práci, alebo ide o celý systém, utláčajúci a zneuživajúci, tak či onak, každý má pocit ublíženia. Keď sa cítiš ranený, v prvom rade sa snaž pochopiť, odkiaľ ten pocit prichádza. Namiesto toho, aby som reagoval, spomalím/upokojím myseľ/a podstúpim/meta- uvedomenie/. Neponáhľaj sa s odsudzovaním- ani seba, ani druhého človeka.

Kultivovanie odpúšťania sebe– Aby sme boli k sebe skutočne láskaví a súcitní, musíme si overiť, nakoľko sami seba akceptujeme a odpúšťame si. Keď máme k niekomu pocit hnevu, alebo nepriateľstva, nemôžeme tej osobe prejavovať úprimný súcit a záujem. To isté platí aj o nás. Rovnako ako pochopenie iných vedie k odpusteniu, pochopenie našich myšlienok a skutkov v rámci ľudských okolností nám umožní odpustiť sami sebe. Sme iba ľudia. Robíme ako najlepšie vieme. Potrebujeme takéto pochopenie seba a z neho vyplývajúce odpustenie sebe.

Láskavosť zameraná na seba– Láskavosť je ten aspekt, ktorý sa prejavuje tým, že niekomu želáme šťastie. Je vrúcna, starostlivá, nežná a spolupatričná, verí v úspech a radosť. Láskavosť je tiež otvorená, bezpodmienok a nesúdi. Láskavosť k sebe by mohla byť tá najprirodzenejšia vec, výraz základného nastavenia; želania byť šťastný a vyhnúť sa utrpeniu. Komplikáciu spôsobuje to, že mnohí ľudia veria, že zamerať sa na seba je samo osebe sebecké, alebo narcisistické. Skutočnosť je taká, že láskavosť k sebe nás prinajmenej naučí viac si uvedomovať a s väčšou empatiou pristupovať k citom a potrebám iných ľudí. Opatrovať sa a utešovať je omladzujúce, takže máme celkove viac dobrej energie na vzťahy s druhými a so svetom okolo nás. Keď cítime, že srdce je plné, zvykáme byť šťedrejšiu aj k ostatným. Keď poskytneme sami sebe láskavosť, nadobudneme pocit, že všetkého je dostatok a že máme dosť na rozdávanie.