Nie je dôležite to, s čím sa človek narodil, ale čo s tou výbavou spraví. Životný štýl predstavuje spôsob, aký máme v živote sklon myslieť a konať. Psychológia je odvaha- za svoje nešťastie nemôžeš vyniť ani minulosť, ani prostredie a nie je za tým ani tvoja neschopnosť. Jednoducho ti chýba odvaha, a že ti chýba odvaha byť šťastný. Majte veľký dostatok odvahy na to, aby ste si vybrali nový životný štýl a nebudete nešťastný. Nech sa už vo tvojom živote udialo čokoľvek, nemalo by to mať žiadny vplyv na to, ako budeš žiť odteraz, si tým, kto rozhoduje o tvojom živote. Áno, lebo odteraz minulosť neexistuje.

Prečo sa nemáš rád ? Myslíš si, že máš pocit, že nemáš žiadne silné stránky, že na sebe vidíš len a len nedostatky, ale to sú tvoje pocity. Inými slovami, máš extrémne nízke sebavedomie, a prečo si sám seba tak málo vážiš ? Všímaš si len svoje nedostatky, lebo si sa sám rozhodol, že sa nebudeš mať rád. A aby si to dosiahol, odmietaš svoje silné stránky a sústredíš sa len na nedostatky, pochop to. Napríklad;  študentka sa mi zverila, že ju trápi strach z červenania. Ona nedokázala prijať nespokojnosť so sebou samou, s okolitým svetom, či s nevydareným životom. Povedal som jej- tvoj strach tú neschopnosť nielen spôsobuje, ale ti zároveň pomáha zmieriť sa s ňou. Vždy treba v dannej situácii priznať a nevytvárať si symptómy strachu z červenania a takýto prístup sa nazýva; povzbudenie;. Nevyhýbaj sa podstate, byť; taký, aký si; so všetkými týmito nedostatkami je treba vzácna cnosť. Inými slovami, niečo čo ti nahráva do kariet. Priznaj si, že vo vzťahoch s druhými ľuďmi sa bojíš, že ťa budú ignorovať pre to aký som. Priznať si to je dobrý postoj. Vyhnúť sa vo vzťahoch, s inými ľuďmi zraneniam. Keď s niekym nadviažeš vzťah, nevyhneš sa tomu, aby ťa do väčšej či menšej miery zranil, rovnako ako ty zraníš jeho. Aby sa človek zbavil problémov, musel by žiť vo vesmíre celkom sám ! No také čosi je nemožné.

Všetky probémy vyplývajú z medziľudských vzťahov– Pocity menejcennosti sú subjektívne domnienky. Poznáš pojem; pojem mennejcennosti ? Áno poznám, napr; keď zbadám v novinách, tv čosi o človeku v mojom mlado veku, že je úspešný, vždy ma premôžu pocity menecennosti. Ak vidím nejakého kamaráta, ktorý pôsobí šťastne, v prvom momente nemám chť to s ním oslaviť, ale premôže ma pocit závisti a frustrácie, a rovnako prežívam silný pocit menejcennosti ohľadom môjho vzdelania, alebo aj zamestnania. Takže; pocit menejcennosti; je pojem, ktorý súvisi s tým, ako človek posudzuje svoju hodnotu, a je to pocit, že nemá žiadnu hodnotu, alebo že nestojí za veľa. Keď som bol mladý vadila mi moja výška 155 cm, hovorí psychológ, hovoril som si, ak by som mal o 20-30 cm viac bolo by to inak a čakal by ma príjemnejší život. Kamarát sa ma spýtal; čo by si robil, keby si bol vyšší ? Vieš máš dar, že ľudia sa pri tebe cítia uvoľnene. Je pravda, že veľký a silný muž dokáže ľudí zastrašiť už len svojimi proporciami. Na druhej strane, pri nízkych ľuďoch ako som ja, ľudia necítia až takú potrebu byť v stále v strehu.Uvedomil som si, že nízky vzrast je vlastne pre mňa i pre moje okolie žiadúci. Inými slovami došlo u mňa k transformácii hodnôt. A už sa svojou výškou netrápim. Podstatné je, že na mojej výške 155 cm nebolo nič menejcenné. Na prvý pohľad ju človek môže pokladať za menejcennú, no vskutočnosti záleží na tom, aký význam tejto výške prisúdim ja, a akú jej dám hodnotu. Lebo ak by som sa nemal s kým porovnávať, nemal by som príležitosť myslieť si, že som nízky. Dokonca aj pri takom probléme, ako je výška, je to všetko otázka subjektivity. Na subjektivite je dobrá vec; umožňuje ti vybrať si, a výlučne je na mne,či budem svoju výšku vnímať ako výhodu, či nevýhodu, takže si môžem vybrať životný štýl, tak že vy ľudia s nízkou výškou sa vôbec netrápte.

Komplex menejcennosti je výhovorka– Pocit menecennosti máva každý a na jej pocitoch, nie je nič zlé. Po prvé, ľudia vstupujú do tohoto svete ako bezmocné stvorenia. A majú univerzálnu túžbu z toho bezmocného stavu uniknúť. Nazvime to; snaha o nadradenosť ; Človek vždy dúfa, že sa zdonalí, alebo sa snaží dosiahnuť ideálny stav. Jej protikladom je pocit menejcennosti. Všetci ľudia sa chcú zdokonaliť teda sa usilujú o nadradenosť. Majú rôzne ideály a cieľe, ku ktorým smerujú. Ak sa im však nepodarí svoje ideály dosiahnuť prechovávajú v sebe pocit menejcennosti, a opakujú si; stále nie som dobrý; a toto je komplex menejcennosti.

Život nie je súťaž– Človek má tendenciu vnímať snahu o nadradenosť. Ako túžbu byť nadradený ľuďom, ako túžbu vyšplhať sa vyššie, hoci aj na úkor iných- ako keď niekto stúpa po schodoch a odstrkuje ostatných, aby sa dostal hore. Je to zlé ! Všetci sme na tom istom ihrisku. Niektorí ľudia sa pohybujú vpred a iní postupujú vpred za nimi. Snaha o nadradenosť znamená postupovať vpred krok za krokom, po vlastných nohách, nie súťaž, ktorej cieľom je vyniknúť nad ostatnými. Takže život nie je súťaž.Stačí sa pohybovať vpred bez toho, aby človek s kým koľvek súťažil. Samozrejme, že nemá dôvod porovnávať sa s ostatnými. Zdravý pocit menejcennosti nevychádza z porovnávania sa s inými, ale z porovnávania sa so svojim ideálnym Ja. Každý sme iní, pohlavie, vek, vedomosti, skúsenosti, vzhľad. Žiadni dvaja ľudia nie sú úplne rovnakí. Zoberme na vedomie, v pozitívnom zmysle slova, že ostatní ľudia sú od nás odlišní, že nie sme rovnakí, ale sme si rovní a to všetky ľudské bytosti. S dieťaťom by sa malo jednať úprimne, ako s rovnocenou bytosťou a nemalo by sa zaobchádzať, ako s dospelým, ani ako s dieťaťom, ale ako s ľudskou rovnocennou bytosťou.

Tvoj vzhľad trápi len teba– Keď si človek uvedomuje súťaženie, víťastvo a prehru, nevyhnutne sa dostaví pocit menejcennosti, lebo človek sa neustále porovnáva s ostatnými a myslí si; toho človeka som porazil; alebo; s hentým som prehral; Z toho potom vyplýva komplex menejcennosti a nadradenosti. Čo si myslíte, kým je pre teba v tej chvíli tá druhá osoba ? Asi súperom ? Nie len súperom, ani sa nenazdáš a budeš každého jedného človeka na svete vnímať ako nepriateľa. začneš si myslieť, že ľudia sa na teba neustále opovržlivo hľadia a správajú a k tebe pohŕdavo, a že všetci sú nepriatelia, ktorých nikdy nesmieš podceniť, že vyčkávajú na príležitosť a bez zaváhania na teba zaútočia, skrátka, že svet je hrozné miesto. Človek má vždy pocit, že ho ostatní sledujú, posudzujú a že na neho zaútočia. Napr; sú dvaja bratia, jeden je starší, od malička vyniká v škole, poslúcha rodičov. Toho druhého mladšieho od malička rodičia neustále porovnávali so starším bratom, ktorý bol popredu a v ničom ho nemohol poraziť,  tým rodičia mu nikdy neprejavili uznanie, nech spravil čokoľvek dobre, vždy sa správali ako k dieťaťu a vyčítali mu chyby. A tak celý život žil s pocitom menejcennosti a dobre si to uvedomoval, že súťažim s bratom. Keď dokážeš skutočne precítiť, že; ľudia sú tvoji priatelia; Tvoj pohľad na svet sa kompletne zmení. Už ho nebudeš vnímať ako nebezpečné miesto a ani ťa nebudú sužovať, zbytočne o príjemne miesto, a tvoje problémy vo vzťahoch sa okamžite zmiernia.

Priznanie chyby nie je porážka– Ak ťa niekto vyzve na súboj a ty vycítiš, že ide o mocenský boj, čo najskôr sa stiahni z konfliktnej situácie. Neodpovedaj na jeho akciu reakciou, ničiné sa nedá robiť. Ovládnuť hnev znamená niečo; stratiť; že ? Miesto toho sa naučme, ako veci urovnať bez hnevu, lebo hnev je koniec koncov nástroj. A to prostriedok na dosiahnutie cieľa. Pochop, že hnev je spôsob komunikácie a komunikovať možno aj bez hnevu. Na vyjadrenie myšlienok a zámerov a dosiahnutie prijatia nepotrebujeme hnev. Ak to zažiješ a pochopíš, emócia hnevu sama postupne zmizne. Prchkí ľudia nie sú výbušní- len neveria, že existujú efektívnejšie komunikačné nástroje než hnev. Preto ľudia vravievajú; jednoducho som vybuchol; Využívame hnev ako nástroj komunikácie. A ešte jedna vec k mocenskému boju. Nech si akokoľvek presvedčený o svojej pravde, vždy sa snaž toho druhého nikdy nekritizovať ! To je vzťahová pasca do ktorej padnú mnohí ľudia. V momente, vo vzťahu dospeješ k presvedčeniu, že máš pravdu, vstúpil do mocenského boja; ja mám pravdu, a ty sa mýliš; Napokom sa to pretaví do súťaženia a ty si povieš; toto musím vyhrať; Je to boj o moc ako vyšitý. Mnohí ľudia sa však vrhnú do boja o moc a snažia sa druhých podrobiť. Preto vnímajú; priznanie si chyby; ako; priznanie porážky; Uznanie vlastnej chyby, ospravedlnenie sa a odstúpenie z boja o moc- nič z toho však nie je porážka.

Červená nitka a pevné retazce– Z oblasti lásky poznáme dve štádie; Prvé tvoria vzťahy, ktoré poznáme ako milostné, a druhé vzťahy s rodinou, osobitné vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Úlohy z oblasti lásky sú najzložitejšie. Keď sa priateľstvo zmení na lásku, prejavy a správanie, ktoré boli dovolené medzi priateľmi, no už medzi milencami dovolené nie sú. Napr; sa už nemôžu stýkať s priateľmi opačného ppohlavia, v niektorých prípadoch vyvolá žiarlivosť už telefonát opačného pohlavia. Taký malý je odstup a taký hlboký je vzťah. Ak je človek šťastný treba sa tomu tešiť- to je láska. Vzťahy v ktorých sa ľudia navzájom obmedzujú, sa napokom rozpadnú. Vzťahu v ktorom sa partneri cítia byť stále potláčaní a nesprávajú sa prirodzene nemožno nazvať láskou, dokonca ani keď v ňom je vášeň. Ak si človek myslí; vždy keď som s týmto človekom, môžem sa správať úplne slobodne; môže zažívať skutočnú lásku. Avšak obmedzovanie je na druhej strane prejavom snahy partnera ovládať a vychádza z pocitu nedôvery. Ak chcu spolu dvaja ľudia vychádzať musia sa k sebe správať ako rovný k rovnému.Vo všetkých milostných a manželských vzťahoch existuje aj možnosť rozchodu.